Chcem vám porozprávať o svojom bratovi. O bratovi, ktorý sa volal Jonatan Levie srdce.

Pripúšťam, že vám to bude pripadať trochu ako rozprávka a trochu ako strašidelný

príbeh, no napriek tomu je všetko pravda. Aj keď o tom vieme len my dvaja.

Jonatan sa spočiatku nevolal Levie srdce. Priezvisko mal rovnaké ako mama a ja – Lev.

Volal sa Jonatan Lev, ja Karl Lev a mama Sigrid Levová. Ocko sa stratil, keď som mal dva

roky, no viem, že sa volal Axel Lev. Vraj vyplával na more a od tých čias sme o ňom

nepočuli.

No nie o ňom chcem rozprávať, ale o svojom bratovi a o tom, ako získal meno Levie srdce.

A o všetkých zázrakoch, čo sa potom udiali.

Jonatan vedel, že čoskoro zomriem. Myslím si, že to vedeli všetci okrem mňa. Dokonca aj

v škole, lebo som býval často chorý, jednostaj som kašľal a v poslednom polroku som tam

už vôbec nechodil. Vedeli to aj všetky dámy, ktorým mama šila šaty. Práve jedna z nich sa

o tom zhovárala s mamou, keď som začul, čo som nemal. Domnievali sa, že spím. Lenže ja

som len tak ležal so zatvorenými očami. A zostal som tak aj potom, aby som sa

neprezradil, že som počul ich strašné slová – vraj čoskoro zomriem.

Samozrejme, veľmi som zosmutnel a hrozne som sa zľakol. No pred mamou som svoj

strach nechcel ukázať. Až keď sa domov vrátil Jonatan, otvorene som mu všetko

vyrozprával.

– A ty si vedel, že musím zomrieť? – spýtal som sa a vyhŕkli mi slzy.

Jonatan sa zamyslel. Zrejme by mi najradšej neodpovedal, no napokon sa predsa len

odhodlal:

– Áno, vedel.

Rozplakal som sa.

– Prečo to na tomto svete tak chodí, že niektorí ľudia musia zomrieť, hoci nemajú ešte ani

desať rokov? – bedákal som.

– Vieš, Drobec, nemyslím si, že je to až také hrozné, – odvetil Jonatan. – Som

presvedčený, že potom sa budeš mať úžasne.

– Úžasne? Podľa teba je úžasné, keď ležíš mŕtvy v zemi?

– Ale čoby!  V zemi leží iba škrupina, akože obal, lebo ty sám odletíš na celkom iné miesto!

– A kam? – začudoval som sa a veľmi som mu neveril.

– Do Nangijaly, – odvetil môj brat.

Vraj do Nangijaly! Vyslovil to tak samozrejme, akoby to miesto poznal každý na svete.

Ibaže ja som o ňom ešte nikdy nepočul.

– A kde je tá tvoja Nangijala? – spýtal som sa.

Jonatan mi odvetil, že nevie celkom presne, ale vraj kdesi na odvrátenej strane hviezd.

Pri jeho pútavom rozprávaní o Nangijale by každý zatúžil odletieť ta hneď.

– V tej krajine vždy vládne čas vhodný na rozprávky pri ohníčku, – pokračoval Jonatan. –

Uvidíš, že sa ti tam bude páčiť.

Vysvetlil mi, že všetky rozprávky pochádzajú z Nangijaly, lebo všetky zázračné veci sa

stávajú práve tam a človek od rána do večera, ba ešte aj v noci prežíva samé

dobrodružstvá.

– Vieš, Drobec, tam to bude celkom iné. Budeš sa hrať, nie len ležať a kašľať.

Jonatan ma volal Drobec. toto meno mi dal, keď som bol celkom malý. Raz som sa ho

spýtal na dôvod, a vtedy mi odvetil, že má veľmi rád odrobinky, najmä také, ako som ja.

Slovom, Jonatan ma mal rád. Aj som sa mu dosť čudoval, lebo od narodenia som bol

škaredé, vystrašené a hlúpučké chlapča so slabými a krivými nohami. Spýtal som sa

Jonatana, ako môže ľúbiť také škaredé stvorenie s tenkými nohami. Odvetil mi:

– Jednoducho, veď keby si nebol taký milý škriatok na tenkých nožičkách, už by si nemohol

byť mojím milým Drobcom.

V ten večer, keď som sa tak veľmi bál zomrieť, mi prisľúbil, že po príchode do Nangijaly

ihneď vyzdraviem, zmocniem, vraj dokonca aj opekniem.

– Budem pekný ako ty? – spýtal som sa.

– Oveľa krajší, – odvetil Jonatan.

O tomto ma však nemohol presvedčiť, lebo väčší fešák, ako je Jonatan, sa sotva nájde.

Jedna z mamkiných zákazníčok raz povedala:

– Pani Levová, váš syn vyzerá ako naozajstný rozprávkový princ!

Buďte si istí, že nehovorila o mne.

Jonatan naozaj vyzeral ako princ z rozprávky. Vlasy sa mu ligotali ako zlato, oči mal

tmavomodré a skutočne žiarivé, zuby sa leskli belosťou a nohy mal celkom rovné.

A nielen to. Bol milý, silný, šikovný, zručný, najmúdrejší v triede, pritom všetky deti

z ulice ho mali rady a chceli sa hrať len s ním, lebo jednostaj vymýšľal veselé

dobrodružstvá. Škoda, že som nemohol chodiť s nimi. Celé dni a noci som ustavične ležal

na starej pohovke v kuchyni. Keď Jonatan prišiel domov, vždy mi podrobne vyrozprával,

čo všetko videl, zažil, vymyslel, počul alebo čítal. Dlhé hodiny sedával pri mne na pohovke

a bavili sme sa. Aj Jonatan spával v kuchyni, každý večer si priniesol z komory rozkladaciu

posteľ. A keď sa uložil, pokračoval v rozprávaní príbehov, až kým nás mamka z izby

nezahriakla:

– Ale teraz už naozaj stačilo! Karl musí spať!

Veľmi ťažko sa spí tomu, kto stále kašle. Niekedy v noci Jonatan vstal a prevaril vodu

s medom, aby sa mi uľavilo. Bol ku mne naozaj veľmi dobrý.

Aj v ten večer, keď som sa tak veľmi bál smrti, sedel pri mne a dlho a celkom potichu

rozprával o Nangijale, aby nás mama nepočula. Šila vo vedľajšej izbe, kde spávala. Náš

byt sa skladal z kuchyne a izby. Dvere si nechávala otvorené, takže sme neraz počúvali

jej smutnú pieseň o námorníkovi, ktorý sa plaví kdesi ďaleko na mori. V takých chvíľach

vždy spomínala na ocka. Nepamätám si presne celý text piesne, len pár veršov:

Ak zhnyniem ja na mori,

možno raz v istej chvíli,

k oknu tvojej komory

holubica sa prichýli.

Bude to moja duša, vedz,

čo túži po oddychu.

V objatí tvojom nakoniec

Spočinie šťastná v tichu.

Mamkinu krásnu a smutnú pesničku som mal veľmi rád. Jedného dňa, keď ju so mnou

počúval Jonatan, usmial sa na mňa a povedal:

– Počuj, Drobec, možno aj ty raz ku mne takto priletíš. Z Nangijaly. A v podobe bielej

holubice, mi zaťukáš na okienko. Vieš čo? Hneď teraz mi to sľúb!

Práve vtedy som sa opäť rozkašľal, preto ma chytil do náruče a podopieral ako vždy, keď

mi bývalo najhoršie.

Až v tej chvíli som si uvedomil, že do Nangijaly odídem bez Jonatana, celkom sám. Čo mám

z rozprávok a dobrodružstiev, keď ich so mnou nezažije aj Jonatan? Mňa určite vydesia,

lebo vôbec neviem, ako sa mám správať.

– Ale ja chcem byť s tebou, – rozplakal som sa.

– Jasné. Veď aj ja prídem do Nangijaly! Po čase...

– Po čase! – fňukal som. – A čo keď budeš žiť deväťdesiat rokov? Dovtedy tam zostanem

sám!

Jonatan mi však vysvetlil, že čas v Nangijale neplynie ako na svete. Aj keby žil

deväťdesiat rokov, mne by sa zdalo, že prešli najviac dva dni. Lebo tak to chodí v krajine,

kde sa nemeria skutočný čas.

– Dva dni hádam vydržíš, – povzbudil ma Jonatan. – Vylezieš si na strom, urobíš si v lese

ohnisko, posedíš pri potôčiku a ulovíš rybku, slovom, budeš robiť všetko, po čom si tu tak

túžil. A v tej chvíli, práve keď začneš z vody vyťahovať ostrieža, zjavím sa ako blesk

z jasného neba a ty sa začudovane opýtaš: Pánabeka, Jonatan, už si tu?

Pokúsil som sa prestať plakať, lebo som sa presviedčal, že dva dni nejako vydržím bez

Jontana.

– Aj tak by ma potešilo, keby si prišiel čím skôr, – povedal som. – Lovil by si ryby a čakal

na mňa.

Jonatan prikývol, dlho sa na mňa povzbudivo usmieval, ale v duchu zosmutnel a po chvíli

ľútostivo šepol:

– A ja budem musieť žiť na svete bez svojho Drobca. Možno celých deväťdesiat rokov!

Skutočnosť však bola úplne iná...

Teraz ma čaká najťažšia časť tohto príbehu. Bojím sa na ňu čo len pomyslieť, a zároveň

sa jej nemôžem vyhnúť.

Môj braček Jonatan... Mal tu byť so mnou, večer mi rozprávať veselé príhody, chodiť do

školy, hrať sa s deckami na dvore, variť vodu s medom a všetko... Ale nie je to tak!

Všetko sa zmenilo.

Jonatan odišiel do Nangijaly.

Je mi ťažko, nevládzem, neviem vám to vyrozprávať. V novinách sa písalo toto:

Vo štvrti Vrbica včera večer vypukol požiar, pri ktorom zahynul jeden človek a starý

drevený dom ľahol popolom. Desaťročný Karl Lev, chorobou pripútaný na lôžko, sa v čase

vypuknutia požiaru nachádzal sám vy byte na druhom poschodí. V rovnakom čase dorazil

k domu jeho brat, trinásťročný Jonatan Lev. Skôr než mu v tom mohli zabrániť, vbehol do

horiaceho domu, aby zachránil svojho mladšieho brata. Schodisko sa v okamihu zmenilo na

horiace peklo. Chlapci si mohli zachrániť životy len skokom z okna. Zdesení a bezmocní

obyvatelia dosvedčili, že všade šľahali vysoké plamene. Starší chlapec s bratom na chrbte

nezaváhal a vyskočil. Pri páde na dlažbu ulice sa vážne zranil a na mieste zomrel. Mladší

brat, ktorého pred dopadom ochránil vlastným telom, vyviazol bez zranenia. Matka oboch

chlapcov sa v tom čase nachádzala u zákazníčky – pracuje ako krajčírka – a po návrate

domov utrpela ťažký šok. Príčina požiaru je zatiaľ nevyjasnená.