Adela BANÁŠOVÁ – slovenská moderátorka

 

Vyštudovala Filozofickú fakultu v　Bratislave, odbor kulturológia. Ja ju potichu podozrievam, že veľa číta. Veď sa výborne vyjadruje, je vtipná a　pohotová. Nemá mindráky a　je príjemná. Určite veľa číta. Tak som sa jej predsa musel opýtať:

 

Malá Adela čítala napríklad Macha a Šebestovú, Pompomové rozprávky, Ezopove bájky, ale najväčšími istotami boli pre mňa knižky Kristy Bendovej Osmijanko, Opice z našej police, Kde bolo, tam nebolo a　ďalšie knižky tejto spisovateľky. Jej príbehy sú vtipné, nápadité a nepodceňujú chápavosť detského čitateľa. To sa mi veľmi páčilo.

 

 

 

Krista Bendová

Opice z　našej police

Šťastie sa rozmnožuje

 

 

Čo majú tí vaši chlapci narodeniny? – pýta sa na druhý deň pred obedom balíkový poštár mamy.

 

Prečo? – čuduje sa mama, keď ho vpúšťa do predsiene.

 

Lebo som im zasa priniesol zásielku.

 

Zase balík? – čuduje sa mama. – A　odkiaľ, ukážte...

 

Dva balíky, – vraví poštár. – Asi majú narodeniny, však?

Nemajú... nič nemajú, ani meniny... ukážte.

Obidva balíky sú na Samkovo, Ferkovo a　Jožkovo meno. Na jednom – veľmi veľkom – je odosielateľ teta Lída z　Prahy. Menší je od uja Bélu z　Breznice.

Mama podpisuje poštárovi potvrdenku a　má strašné tušenie...

 

Chlapci! – zakričí z　okna na dvor, kde tí traja preháňajú futbalovú loptu. – Poďte domov, prišli vám balíky...

O　minútu vtrhnú chlapci do kuchyne ako víchor. Za nimi Šimkuljak a　Bratinček s　Luciferom.

Papiere odletujú na zem a　v　ruke každého chlapca žiari ako zo šľahačky urobená nádherná snehobiela – opica.

Nikto nie je v　prvej chvíli schopný slova. Potom sa päť hrdiel rozkričí, každý po svojom, nič z　toho nerozumieť a　rev je taký, že naľakaný Lucifer sa začne šklbať na remienku a　breše ihličkovým tenkým brechotom.

 

Ticho! – skríkne tentoraz na plné hrdlo aj mama. – Ticho, aspoň si prečítajte, čo píše ujo Béla!

Píše, že posiela opice, to je jasnačka, – vraví Samko. – To si prečítame potom. Teraz ich musíme ukázať tým ostatným...

 

A　musíme im povedať, odkiaľ prišli a　ako sa volajú, – Jožko je celkom červený od rozčúlenia. – Povieme im, že prišli...

Ozaj, odkiaľ prišli tieto tri šľahačkové postavy? Sú skoro o　hlavu vyššie ako Fricko, chĺpky majú dlhé, hladké, hodvábne. A　sú mäkulinké, skoro sa ich bojíš chytiť do ruky.

Vyzerajú ako snehuliaci, – vraví Bratinček.

 

Sprostosť! – zarazí ho okamžite Šimkuljak. – To sú jasne polárne opice zo Severného pólu. Nech sú polárne, alebo nech sú zo sibírskej zimy.

Budú polárne, – vraví Samko. – To je oveľa studenšie, keď povieš polárne. A　môj sa bude volať... počkajte... – Samko rozmýšľa tak tuho, až sa mu skrčí nos. – Môj sa bude volať Eskimo! Ľudia vo večných ľadoch sa volajú Eskimáci, a　tak on sa bude volať Eskimo, aby nevyzeral ako človek...

To je dobré! – spokojne prikývne Šimkuljak. – To vyzerá celkom polárne...

 

A　môj bude Ľadníček, – zvýskne Ferko. – Aj to je polárne.

 

Sprostosť, – povie pohŕdavo Bratinček. – S　takým menom by si ho celkom pokazil. Ľadníček je kvet, mama ho sadí každý rok do válova za okno, a　keď vyrastie, tak sa vyšplhá po špagátoch a　potom kvitne... Opica nekvitne, to by bolo veľmi sprosté meno.

Ferko bezradne hľadí na opicu.

 

Radšej ho volaj Polárka...

Ferko sa zamyslí, ale hneď vybúši:

 

Ani za svet! Keby bol Polárka, tak by bol baba... ale už viem! Bude Bajkal!

 

Bajkal? – prekvapí sa Bratinček. – Prečo Bajkal? Bajkal je jazero, – vysvetľuje Ferko a　všetci vidia, že od toho mena už neustúpi. – Videl som v　telke, je to jazero, ale studené a　sibírske, a　sibírske je skoro ako polárne a　dobre sa to vyslovuje.

S　tým sa dá súhlasiť. Iba Jožko sa ešte nijako nevie rozhodnúť.

Môže byť Ľadovec, – radí Šimkuljak. – To je také zmrznuté meno, a　oni musia mať zmrznuté mená, keď sú polárni.

 

Nie, – pokrúti Jožko hlavou a　pohladká bielu opičku po jemnulinkých chĺpkoch. – Ľadovec je hrubý, to by nebolo pekné... Ale...hahá! – vykríkne odrazu a　oči mu nadšene blysnú. – Bude sa volať Nanuk! To je aj polárne, aj zmrznuté a　ja mám strašne rád nanuky...

Eskimo, Bajkal a　Nanuk sú jednomyseľne schválení.

A　okrem toho musia mať ešte ľadovú reč! – rozhodne odrazu Bratinček. Bratinček je v　posledných dňoch celkom nadšený za vymýšľanie rôznych cudzích rečí. Všetci sa zarazia. Aká je vlastne ľadová reč? To už bude trocha ťažšie.

Ľad nerozpráva, ani nekvičí, ani nešteboce. Ľad vlastne nevydáva žiadne zvuky, ľad je vždy ticho.

 

Nech fučia ľadovo ako víchor! – vymýšľa Šimkuljak. Víchor nemusí byť ľadový, – vraví Bratinček. – Víchor môže byť aj v　lete. Aj nedávno bol víchor. Treba niečo ľadové...

 

Nech pukajú, – povie Samko. – Ľad môže pukať aj na Dunaji...

Všetci sa znova zamyslia a　predstavujú si, ako sa dá hovoriť pukavo.

 

Nedá sa, – povie Bratinček, – pukavo sa nedá, ale... – Bratinček zrejme na čosi prichádza. – Už viem! Keď je niečo ľadové, tak ľuďom drkocú zuby! Tak oni budú rozprávať ľadovo tak, že budú drkotať.