S Barborkou sme prestierali stôl pre deväť osôb. Sme zohratá dvojica. Taniere, k nim nôž vpravo, ostrím k tanieru vedľa lyžice, vidlička vľavo, pohár na vodu. Pod každý tanier položíme šupinku z kapra, na okraj stola pod obrus úhľadne poukladáme zopár drobných mincí, aby sme boli zdraví a šťastní po celý rok. Do stredu patrí nádherný strieborný svietnik, nádobka s medom a tanierik s cesnakom. Trubičky oblátok previažeme bielou stužkou. Tento rok budeme mať bielo-zlaté Vianoce.  S Barborkou fungujeme ako hodinky, riady ukladáme potichučky, bez slova. Najmä preto, že jedným okom, niekedy aj oboma, sledujeme Mrázika, ktorý nemôže chýbať v žiadnom vianočnom televíznom programe. Mama nazrie do izby. Zdá sa, že pracujeme dosť rýchlo, lebo inak by nám na stopro vypla telku. Atmoška je voňavá. Vianoce sú super. Až do chvíle, kým sa neozve ten debil. To je môj starší brat Maťo. – Prečo mám vynášať ten bordel ja, keď do koša hádžu odpadky všetci? – Lebo som to povedala, – dosť nelogicky odvetí mama. – A nepoužívaj to slovo! – Ktoré? – provokuje Maťo. Jasne vie, že ide o bordel. – Nemôžeš povedať odpadky, neporiadok, smetie? – Dobre, ale prečo musím všetku špinavú robotu robiť ja!?
Maťo lezie do puberty, to hovorí  mama vždy, keď začne trepať takéto voloviny. Niekedy sa rada podučím a s obdivom počúvam, ako vie vytočiť rodičov. Zíde sa mi to, keď poleziem do puberty ja, ale prečo musí blbnúť práve dnes? Mama zoberie kôš a ide ho vyhodiť, vraj si vyvetrá hlavu. Ja si myslím, že ide preto, aby Maťovi jednu nevrazila. Väčšinou trvá na  svojom, ale dnes to vzdáva, odchádza, asi preto, že sú tie Vianoce a popoludní k nám prídu starí rodičia. Staré mamy si nás s Barborou posadia na kolená a pestujú nás ako malé. Trochu sa hanbím, ale tvárim sa, že vychádzam v ústrety starkej, pritom mi je sladko. S babinami sa super rozpráva. Kedˇ nechcem odpovedať, nemusím, stará mama sa nesnaží zo mňa vyraziť odpovedˇ za každú cenu ako mama. Aj tak jej vždy poviem viac, ako som chcela. Možno je to preto, že je učiteľka a vie sa rozprávať s deťmi.  Rodičia sú tiež radi, keď prídu starí rodičia. Roztopí sa v dome napätie, ako hovorí ocino. – Choď si aspoň upratať izbu, – zavelí mama. – A stíš ten hluk. – Pokyny patria Maťovi. My s Barborou prestierame usilovne Mrázika, čo to trepem, stôl. – To nie je hluk, je to hudba, si stará a nerozumieš tomu, – opäť zahviezdil Maťo a zacapil dvere na izbe. Otec porcuje kapra, žartuje s mamou a práve si odkašľal. Robí to tesne predtým, ako zasiahne. Väčšinou sa do hádok medzi Maťom a mamou nemieša, ale dnes je to na spadnutie. – Nechaj tak, – povie mama, ktorá tiež pozná tento signál. – Lezie do puberty. – Je v nej po uši, – zašomre otec. Našťastie ten dement (môj brat) trochu stíšil hudbu. V kuchyni rodičia chystajú večeru a dávajú si drink. My s Barborou ďalej držíme palce Nastenke. Zase je chvíľu všetko ok, no trvalo to dovtedy, kým Maťo nevylezie s nejakou ďalšou provokáciou. Už ho ani nestíham sledovať. – Myslím, že si od Ježiška nič nezaslúžiš, a vypadni, – neovládne sa mama. Použila dosť slabý argument, dochádza jej munícia, usúdila som. – Kašlem na to, aj tak viem, že darčeky nenosí Ježiško, všetkým v triede som s tým na posmech. – O čo ti ide, chceš nás naštvať? Chceš rozbiť Vianoce? – Toto už  začalo byť vážne. Maťo ma zaskočil, fakt preháňa. Malá Barborka sa na mňa vydesene pozrela. Slzy mala na krajíčku.  – Nevšímaj si ho, má svoje dni a trepe voloviny, – usmiala som sa. Otec zase nezasiahol. Tuším čaro Vianoc pôsobí aj na jeho nervy. – Som hladný, – provokoval ten blbý pubertiak. – Vezmi si jablko. – Čo som bylinožravec? – Dobre vie, že na Vianoce celý deň nejeme. Máme to radi, nikto to neprikazuje, naraňajkujeme sa a potom si dáme jabĺčko, občas akože ochutnáme šalát, či je dobrý, a tešíme sa na večeru. Je to romantika, tradícia. Mama nás vyhnala na klzko, dúfajúc, že sa náš Einstein upokojí, keď sa vyblázni na ľade. Keď  sme sa vrátili, starí otcovia vešali v záhrade búdky pre vtáčiky. – Nasypte im zrnká, hádam si ešte zvyknú chodiť k vám na dobroty. – Neskôr v kreslách usrkávali víno a potichu sa rozprávali, občas mlčali, niekedy sa zasmiali, a keď išiel jeden von fajčiť, druhý vyšiel s ním. Ako dvojčatá. Dedo už neprestane fajčiť, je to závislák a nikto mu už nedohovára, iba stará mama občas poznamená: – Nemusel by si toľko, dávaš deťom zlý príklad... – Aj tak vie, že si nepomôže. – Hádam budú mať viac rozumu, keď vidia, ako kašlem, – komentuje dedo, fajčiar rodiny. 
– Maťko, čo je? – stará mama na prvý pohľad odhadla, že je ofučaný. – Nič, babi. – Má problém s Ježiškom, – prehodila mama a stratila sa v kuchyni. – S Ježiškom? – zažmurkala stará mama. – Nič, mama nás klame, že darčeky nosí Ježiško. Ja tomu už neverím. Ale mám to na háku, aj tak si nájdem pod stromčekom, čo som chcel, – zavalil sebavedomo. Ten nadobro osprostel, – uvažovala som. Barbore začínali tiecť slzy, celá zmätená si poťahovala vlásky, ktoré ladili s bielozlatými Vianocami. – Keď nechceš, nemusíš veriť na zázraky. Na veľké, ani na malé. Môžeš veriť na supermarkety, značkové obchody a kreditné karty.  Ale aj láska je zázrak. Tú si nikde nekúpiš. Ak nebudeš veriť na zázraky, láska ťa nestretne, lebo v lásku treba veriť, silno a vytrvalo. 
Tak to bola trefa, lebo Maťo je práve do Lucie zo šiestej C. Provokatér sa stiahol do izby.  Aspoň nekazil atmošku. Veselo a hladne sme sa prekotúľali až k večeri. Ku skvelej večeri, na ktorú sme sa vytešovali od rána. – Nech sa páči k stolu, – pozval všetkých ocino. Mama mala oblečenú novú bielozlatú blúzku a vyzerala trochu ako Nastenka. Hádam mi ju požičia aspoň vyskúšať. Nás s Barborou chválili za nádherne prestretý stôl. Otec povedal vianočný vinš a večera prebehla div sa svete v pokoji. Aj preto, že Maťo držal zobák. Mamička zazvonila na krištáľový zvonček a ocko otvoril dvere z jedálne do izby a v nej, no podržte ma, nádherný bielo-zlatý stromček a pod ním darčeky, kopec darčekov. Poväčšine v bielo-zlatých balíčkoch. Keďže je Barborka najmladšia, roznášala krásne zabalené škatule tu starej mame, tam mamine, ockovi, mne  a tak dokola. Podľa menoviek to zvládala bezchybne. Šušťali papiere, stužky padali na zem. Nasledovali výkriky a pusinky. Dostala som Harryho Pottera v angličtine, mama síce na jeseň komentovala moje želanie, že túto angličtinu  nemôžem zvládnuť, ale veľmi som ho chcela. Lesk na pery ma vyšokoval, a ot k nemu – podržte ma, lesk na nechty. To je haluz. Zrazu som zamrzla. Maťo stál v tom zmätku bez jediného darčeka od Ježiška. Úporne sa snažil tváriť ľahostajne, ale škandál bol na spadnutie. – Tu máš, skús ho čítať prvý, – podala som mu knihu. Barbora, malý lakomý rozmaznanec, mu s veľkým sebazaprením podávala vytúžené CD-čko. – Ďa-ku-jem, – vytlačil  Maťo. Pánečku, toto cudzie slovo nepoužíva. – Ále, Helenka, – zastenala stará mama. – Hádam by sme si dali kávu, aby sme nepospali na polnočnej, – zasiahol otec. Myslím, že zasiahol akurát načas a vhod. – Donesieme aj nejaké zákusky a ovocko, poďte dievčatá, – pridala sa mama. Dedkovia zase odišli fajčiť na dvor. Babina si sadla ku klavíru a vyhrávala starodávne koledy. Všetci sme sa tvárili, že sa nič nestalo, najstatočnejší bol Maťo.
Polnočnú omšu mám rada. Je to vždy zážitok. Môžeme byť neskutočne dlho hore, kamošky majú gitarovú kapelu a predvádzajú v kostole nejaké anglické gospelové pesničky. Ja na spievanie nie som, zvládnem iba Tichú noc. Vtedy zhasnú v kostole svetlá, z vysokého stropu spúšťajú prskavky a po tme nevidieť, že spievam falošne. Páni, bolo pol druhej v noci, keď sme odupávali sneh z čižmičiek, vyzliekali kabáty  a fúkali si na stuhnuté prsty.
Ocko diaľkovým zapálil svetlá na stromčeku a Barborka vzdychla: – Ako v rozprávke, ďalšie darčeky. – Ako v zlom americkom filme, pomyslela som si znalecky, všetko musí skončiť happyendom. – Maťoooo, Maťooo, to je pre teba. – To bolo kúlové. Pod stromčekom ležali balíčky a na nich menovka: Maťkovi od Ježiška. Nezaznelo žiadne: ja to kašlem, nekonal sa odchod do izby. Maťo si kľakol pod stromček a vybaľoval balíčky s tými najvytúženejšími vecami. S Barborkou sme celé zvedavé kľačali za ním, ale aj tak som vedela, že mu tečú pubertálne slzy. Škatule a škatuľky otváral pomaly, darčeky kládol na kôpku. Potom vstal, dal mame pusu a niečo jej zašepkal do ucha. Mama ho pohladila a navrhla skvelú vec: – Že by sme si dali niečo dobré? –
Boli dve hodiny v noci a my sme sa napchávali dobrotami a výborne sme sa bavili. Na druhý deň budeme dlho, predlho spať.
-----------------
O rok na prvú adventnú nedeľu ležalo na stole pri raňajkách, tak ako každý rok, päť listových papierov. Na každom bolo napísané List Ježiškovi. Vedľa ležalo päť ceruziek. – Kto chce, môže napísať, – povedala mama, – kto nechce, nemusí. – Päť hláv sa sklonilo nad papiermi. Všetci sme usilovne písali, čo sme mali už dávno vymyslené, a lakťami  sme si zakrývali tajomstvá. – Dopísané? Papiere vložíme do obálky a pošleme ich, – usmiala sa mama. Prešlo ešte pár rokov. Stále píšeme Ježiškovi, mama stále zbiera listy a my každý rok kontrolujeme adventný stôl, či na ňom nič nechýba. Stále veríme na malé zázraky, aby nás neobišla láska. Veď viete...