Ježiško má obrovskú knihu a v nej má napísané mená všetkých detí na svete. Po celý rok sa pozerá z nebíčka, a keď niektoré dieťatko poslúcha alebo urobí dobrý skutok, Ježiško si to poznačí. Buď si to zapíše, alebo – keď nemá čas, pretože na tomto krásnom farebnom svete žije naozaj veľa poslušných detí – zakreslí si do svojej obrovskej knihy k ich menu jednoducho červený bod. Lenže, deti bývajú niekedy aj neposlušné, a to Ježiško vidí tiež. Aj to si zapíše, alebo – keď nemá čas, pretože na tomto krásnom farebnom svete žije aj dosť detí, ktoré neposlúchajú, zakreslí si do svojej obrovskej knihy k ich menu jednoducho čierny bod. A potom pred Vianocami všetky body spočíta, a kto má veľa pekných červených bodov dostane pod stromček veľa pekných darčekov, a kto má čierne body, ten nedostane pod stromček od Ježiška nič.
Dievčinka Julka sa usilovala, aby mala veľa červených bodov. Vždy, keď poslúchala alebo urobila dobrý skutok, spýtala sa: – Toto Ježiško vidí? A čo urobí?
A mam jej vždy znova a znova trpezlivo porozprávala, čo urobí Ježiško.
Ty si už niekedy spravil dobrý skutok? Aký? A urobíš ešte nejaký?
V peknom ružovom dome na rohu veselej ulice sa všetci na Vianoce veľmi tešili. Tatinko obstaral stromček a jeho milované baby – teda mama, dievčinka Julka a Bertička malilinká – vymýšľali, ako ho ozdobia, aby sa Ježiškovi páčil. Vonku napadol sneh a čas sa spomalil. Celý dom rozvoniaval od koláčikov a medovníčkov, ktoré napiekla mama s babinkou. Všetci si pospevovali vianočné piesne, tie sa volajú koledy.
Ako sa chystáte na Vianoce u vás doma?
Dievčinka Julka a Bertička malilinkááá – ako ju volala jej staršia sestra, lebo keď ju mama priniesla z pôrodnice, bola úplne, ale vážne úplne malilinká – kreslili ozdoby na stromček, pozerali rozprávky a hrali sa. Bertička mala už jeden a pol roka, vedela aj trošku rozprávať, všade vyliezala a všetko ju zaujímalo. Opakovala po Julke. Chcela vyskúšať to, čo robí ona, a tak sa občas stalo, že jej brala nejaké veci, hračky alebo farbičky, a to Julku rozčuľovalo.
– Dievčatá, nehádajte sa. Blížia sa Vianoce a Vianoce sú sviatky pokoja a lásky, – napomínala ich mama.
Julka si dala povedať, veď v predvianočnom čase sa na poslúchanie sústredila viac ako inokedy. Snažila sa získať čo najviac červených bodov do Ježiškovej obrovskej knihy. Ale Bertička malilinká to ešte nevedela, veď bola stále bábätko a bábätká – to sú takí malí dilinkovia, s ktorými musíme mať trpezlivosť. Aj Julka sa pokúšala byť trpezlivá. Naozaj sa snažila. Ale čo je veľa, to je veľa! Keď jej Bertička počarbala vianočnú ozdobu, ktorú vystrihla a vyfarbila, vyštekla na ňu: – Čo to robíš, ty sprostá Berta?
– Dievčinka Julka, ako sa to rozprávaš so svojou sestrou? Už to viac nechcem počuť! – zvýšila mama hlas, ale v duchu Julku chápala. Z vlastnej skúsenosti vedela, že deti človeka občas poriadne vytočia. Nie, neboj sa, deti je netočili ako na kolotoči. To sa len tak hovorí, keď niekto niekoho rozčúli, že ho vytočí.