Peter Glocko, spisovateľ

Čo čítal malý Peter Glocko? Aké knižky mu boli najmilšie?

Najradšej zo všetkých kníh som mal rozprávky Pavla Dobšinského. Dodnes sa k nim vraciam a cítim to, čo povedal náš veľký básnik Milan Rúfus: Rozprávka nemá uspávať deti, ale zobúdzať dospelých. Rozprávka ma očarúva tým, že viem, ako sa to skončí, viem, že určite zvíťazí dobro a podľa nej sa učím rozprávať príbeh tak, aby som čitateľa nenudil. Zdanlivou jednoduchosťou mi rozprávky rozviazali jazyk. Naučili ma, že vietor a mesiac hovoria, živly sa stretávajú s ľuďmi. Prechod z reálneho sveta do ríše zázrakov je možný v jednej vete. Možno poznáte moju knihu Rozprávkár a rozprávnica – je to príbeh o živote a diele Pavla Dobšinského. Aj z nej môžete zistiť, aký zázrak je rozprávka. Pavol Dobšinský napísal Slovákom svojimi rozprávkami rodný list. Rozprávka je večná. Dodnes k mojim milým patria chvíľky, keď môžem mojim vnukom prečítať rozprávku tak, ako som ich čítaval kedysi svojim deťom.

Peter Glocko napísal krásnu knižku, ktorá vyšla iba nedávno. Volá sa O troch perách z veterného draka a sú v nej krásne rozprávky, ktoré ti môže mamička či ocko čítať pred spaním.

O múdrom Hádačovi, presnom Strelcovi,
zručnom Strúhačovi a šikovnom Popracovi
alebo
Remeslo má vraj zlaté dno

Žil za starých  čias jeden  chudobný gazda s gazdinou. Mali štyroch pekných synov, ale žiadne imanie. Vraví raz gazda žene:
– Či je to spravodlivé, aby naši synkovia jedli po celý život iba horký a tvrdý chlebík ako my? Dám ich do učenia, a keď budú usilovní, prebijú sa svetom aj bez imania!
Hoci matku srdce bolelo, privolila, lebo bieda ich už tvrdo prikvačila:
– Hádam ich Pán Boh dáko vo svete zaopatrí!
– Vybrali sa štyria synkovia na učňovstvo do sveta. Pochodili dediny aj mestá celej krajiny a vyučili sa každý inému remeslu.
Keď sa vrátili domov, otec sa ich pýta:
– Čomu ste sa, synkovia moji, vo svete vyučili, aby ste biedu po¬korili?
– Ja, otecko, všetko viem, všetko uhádnem, – vraví prvý syn.
– Ja, otecko milý, som zasa strelec, – vraví druhý syn. – A nie hocaký – mám takú pušku, že trafím v letku aj mušku!
– Ja, otecko môj, som vyučený strúhač, – vraví tretí syn. – Niet takej veci, čo by som nevystružlikal!
– Ja, otecko drahý, som len obyčajný poprac, – vraví štvrtý, najmladší syn. – Zoberiem a popracem aj odtiaľ, kde si nikto nič nepoložil!
Keď to otec počul, hneď synov požiadal, aby sa preukázali každý vo svojom remesle, že až potom bude spokojný.
– Nech je vám po vôli, – pristali synovia. – Môžete zvolať celú dedinu na diváky!
Len čo sa ľudia zišli na širokej lúke, tu Hádač vyhádal, na ktorom strome v ďalekej hore sedí vták na hniezde.
Poprac tam hneď bežal a nebadane spod sediaceho vtáka popratal do svojej kapsy vajcia. Iba potom ho zduril, vyplašil z hniezda.
Strelec hneď pušku nabil, zamieril a vtáka v letku zostrelil, že padol k nohám divákov.
Popracovi sa v behu vajcia vo vrecku potĺkli a popukali, no Strú¬hač vybral nožík a všetky ich tak pekne zalátal a zaokrúhlil, že na nich nebolo poznať švíka a boli ešte pevnejšie ako prv.
– No, majstri ste! – pochválil ich otec, keď sa takto pred dedinou pred¬viedli. – Dobre ste sa vyučili, dobré meno ste si urobili, synkovia moji. Te¬raz sa už opatrite sami!
Chýr o majstroch, ktorých už inak nevolali iba Hádač, Strelec, Strú¬hač a Poprac, šiel po celom svete. Doletel až k jednému kráľovi, ktorému sa stratila dcéra. Zaraz, dúškom povolal bratov k sebe:
– Hádajte, dcéru mi hľadajte, lebo bude toho, kto si ju najviac za¬slúži!
Hádač hneď vyhádal, že princeznú uniesol veľký vták za more a tam ju drží vo svojom zámku.
Strúhač razom vystrúhal člnok a všetci sa previezli cez šíre more.
Keď vták cez poludnie na okamih zdriemol, Poprac princezničku uchma¬tol a pekne ju doniesol do člnka.
Boli s ňou už naprostred mora, keď sa vták prebudil, vzlietol a zakrúžil nad nimi vo veľkom kolese. Už sa na nich spúšťal, že ich zďobe os¬trým zobákom a pannu zasa unesie, no Strelec zamieril a vystrelil. Presne, ale predsa len mal dáko inak – lebo vták padol dolu hlavou rovno me¬dzi nich a ostrým zobákom vybil dieru uprostred člnka!
Hneď ich voda po kolená zaliala a boli by sa prepadli do bezodného mora, keby nie zručného Strúhača. Zaťal raz, dva razy kresačkou, zapidlikal nožíkom a už bol člnok zaplátaný! Ani kvapka vody viac doňho ne¬presiakla a šťastne sa doplavili k brehu.

Pokračovanie nájdeš vo Fifíkových novinách.