Čo čítala malá Janka Bodnárová

(v detstve Jančušová)

Keď som bola malá, milovala som behanie na kolobežke. Rútila som sa na nej po zaprášených cestách v kockovaných šatočkách a svetri z mäkulinkej vlny. Ten moja mama dala do zbierky šiat pre deti, ktoré v tom čase (je to už vyše päťdesiat rokov) žili v ďalekej Kórei a najmä – žili vo vojne. Určite teda nebehali šťastne na kolobežkách po cestách, keď tam z lietadiel padali bomby. Neviem, ale možno i preto, aby som neplakala za svetrom, dostala som knižku. Volala sa Gulliver v Lilipute. Napísal ju Jonathan Swift. Tú knihu určite milujú dospelí i deti na celom svete, pretože už vyše dvesto rokov vychádza opäť a opäť snáď vo všetkých krajinách. Je o Gulliverovi, mužovi, ktorý miloval dobrodružné cesty a veľa poučného na nich objavil.  Keď raz jeho loď stroskotala, prebral sa na pobreží, priviazaný o zem, dokonca i za vlasy, a ako mravčekovia  liezli po ňom ľudkovia z krajiny Liliput.  Keď sa s nimi a ich kráľovským dvorom neskôr spriatelil, dovolili mu brať si ich na špičku prsta. No, predstavte si, aj oni viedli vojnu! So susednou krajinou. Dokonca kvôli tomu, či sa má uvarené vajíčko rozbíjať na širšom alebo užšom konci. Ale keď Gulliver nechcel viac Liliputánom pomáhať v ich nepriateľstve, pohrozili mu, že ho oslepia. Našťastie sa mu cez more podarilo ujsť a šiel za ďalšími dobrodružstvami: napríklad do krajiny obrov.
Kniha o Gulliverovi je pôvodne hrubá. Tá moja, upravená pre deti, bola tenučká a plná obrázkov. Keď som v nej listovala, niektoré postavy a domy sa postavili ako v malom divadielku. Dodnes som povďačná Gulliverovi, že  mi cez svoje dobrodružstvo v Lilipute objavil dobrodružstvo čítania z knižiek.

Jonathan Swift
Gulliverove cesty
Úryvok
Keď som sa zobudil, pokúsil som sa vstať, ale nevládal som sa pohnúť. Bol som pevne pripútaný k zemi – dokonca aj vlasy som mal priviazané. Ležal som na chrbte a mohol som pozerať iba dohora. Slnečné lúče mi svietili rovno do očí. Odrazu som na ľavej nohe pocítil niečo živé. Pomaly to po mne postupovalo až k brade.
Bol to človiečik nie väčší ako dvadsať centimetrov, ozbrojený lukom a šípom. Cítil som na tele aspoň štyridsať takých bytostí. Zrúkol som tak silno, že niektoré popadali. Podarilo sa mi vytrhnúť kolíky, o ktoré boli priviazané šnúry zvierajúce moju ľavú ruku. Len čo som sa pokúsil chytiť niekoľko tých tvorov, pocítil som príval šípov ostrých ako ihly, ktoré sa mi zabodli do ľavej ruky. Počul som, že sa schádza dav. Po chvíli sa šnúry uvoľnili a mohol som obrátiť hlavu doprava. Pred mojím zrakom na drevenom stupienku stál muž s dvomi pomocníkmi a pážaťom nie väčším ako môj prostredník. Tento vznešený človiečik predniesol dlhý prejav, z ktorého som nerozumel ani slovo. Pokorne som mu odpovedal a pritom gestikuloval voľnou rukou. Potom som prstom ukázal na ústa, aby som dal najavo, že som hladný.
Hurgo (neskôr som sa dozvedel, že tak nazývajú vznešeného pána), pochopil moju žiadosť. O telo mi opreli rebríky a hádam sto domorodcov vynášalo koše s jedlom k mojim ústam. Boli to celé stehná tučného mäsa, ibaže nie väčšie ako škovránčie krídla, a pecne chleba, ktoré som si dával do úst po troch. Jedlo som zapil tromi sudmi vína, veď ich objem nepresahoval ani štvrť litra.
Neskôr mi vysvetlili, že predtým do vína zamiešali uspávací prostriedok, vďaka ktorému som tvrdo zaspal. Počas spánku ma deväťsto najsilnejších chlapov kladami nadvihlo, položilo na špeciálne zostrojený voz a tisícpäťsto koní veľkých asi pätnásť centimetrov ma ťahalo takmer kilometer do hlavného mesta.
Asi štyri hodiny potom, ako sme sa vydali na cestu, ma zobudil dôstojník gardy, ktorý mi do ľavej nosnej dierky pchal kopiju, čo ma šteklila ako steblo slamy. Zvyšok dňa sme cestovali, v noci sme stáli a do hlavného mesta sme dorazili na druhý deň okolo poludnia.