Hans Christian Andersen

Hlúpy Jano
Starý príbeh vyrozprávaný ešte raz

2. apríla si pripomenieme Medzinárodný deň detskej knihy. V tento deň – 2. apríla 1805 sa narodil dánsky rozprávkar Hans Christian Andersen. Knižku Rozprávky Hansa Christiana Andersena, z ktorej som vybral túto rozprávku, ilustrovali naši významní výtvarníci Kamila Štanclová a Dušan Kállay.

Na vidieku stál starý panský dvor a v ňom žil statkár, ktorý mal dvoch synov. Obaja boli takí múdri, že by im bola postačila aj polovica tej múdrosti. Chceli sa uchádzať o kráľovu dcéru a mali na to príležitosť, lebo princezná dala verejnosti na známosť, že si vezme za muža toho, kto bude najlepšie vedieť hovoriť.
Pripravovali sa na tie pytačky celých osem dní, čo bol najdlhší čas, aký mohli dostať, ale zároveň aj dostačujúci, lebo veľa už vedeli predtým. Jeden poznal naspamäť celý latinský slovník a tri ročníky mestských novín k tomu – aj odpredu, aj odzadu. Druhý sa zase naučil všetky cechové predpisy, aj to, čo každý cechmajster musí vedieť. Vraj by už vedel hovoriť aj o štátnych záležitostiach. A okrem toho sa vyznal i v ozdobnom vyšívaní trakov na nohaviciach, pretože mal šikovné prsty.
– Ja dostanem princeznú! – tvrdili obidvaja, a tak dal otec každému z nich krásneho koňa: tomu, čo poznal naspamäť celý latinský slovník a noviny, vraníka, a tomu, čo bol chytrý ako cechmajster a vedel vyšívať, koňa bieleho ako mlieko. Potom si natreli kútiky úst rybím tukom, aby im lepšie šli ústa. Všetko služobníctvo sa prišlo na dvor pozrieť, ako budú bratia nasadať na kone. Vtom sa zjavil tretí brat, pretože boli traja, ale tretieho nikto nebral ako jedného z bratov, lebo nebol ani zďaleka taký učený ako oni – nazývali ho iba Hlúpy Jano.
– Ejha, kam ste sa vybrali takí vyparádení? – spýtal sa.
– Na kráľovský dvor, aby sme si vyrečnili princeznú. Vari si nepočul, čo vybubnovali po celej krajine? – A všetko mu to povedali.
– Jujha, to musím ísť aj ja, – vyhlásil Hlúpy Jano. Ale bratia sa mu vysmiali a odcválali preč.
–Tato, dajte mi koňa! – zvolal Hlúpy Jano. – Dostal som vám veľkú chuť na ženenie. Ak si ma princezná vezme, tak si ma vezme. A ak nevezme, tak si ju aj tak vezmem!
– Táraš piate cez deviate, – oboril sa naňho otec. – Tebe koňa nedám. Veď nevieš ústa otvoriť. Zato tvoji bratia, to sú chlapi, ako sa patrí!
– Keď mi nedáte koňa, – urazil sa Hlúpy Jano, – vezmem si capa. Ten je môj a unesie ma tiež. A sadol si rozkročmo na capa, pätami ho kopol do bokov a už sa aj hnal po hradskej. Hohó, to bola jazda!
– Už idem!  – zvolal Hlúpy Jano a pustil sa do spevu, až sa to všade rozliehalo.
Ale bratia sa niesli pred ním mlčky ďalej. Neprehovorili ani slovo, museli rozmýšľať o všetkých dobrých nápadoch, s ktorými chceli prísť, lebo všetko to malo byť premyslené do najmenších podrobností.
– Holahój! – kričal Hlúpy Jano. – Už idem! Aha, pozrite, čo som našiel na hradskej! – A ukázal im zdochnutú vranu.
– Hlupák jeden! – povedali bratia. – Čo s ňou spravíš?
– Dám ju princeznej ako dar.
– Len  jej ju daj, – rozosmiali sa a cválali ďalej.
– Holahój! Už idem! Aha, pozrite, čo som našiel! To sa veru každý deň na hradskej nenájde!
Bratia sa obrátili, aby sa pozreli, čo to má. – Hlupák jeden! Veď je to starý drevák, ešte aj vrchná časť mu chýba. Aj ten dáš princeznej?
– Veru dám, – odpovedal Hlúpy Jano. A bratia sa len zasmiali, vyrazili dopredu a predišli ho o hodný kus.
– Holahój! Už idem! – kričal Hlúpy Jano. – No toto, tuším je to horšie a horšie. Holahój! Ale toto je výborné!
– A čo také si zase našiel? – spýtali sa bratia.
– Ale, škoda reči, – povedal Hlúpy Jano. – Princezná bude mať radosť.
– Ach, jaj! – vzdychli si bratia. – Veď je to blato, čo niekto práve vyhodil z priekopy!
– Je, no a čo! – nedal sa Hlúpy Jano. – Ale je také jemné, aha, že mi priam preteká medzi prstami. A napchal si bahno do vrecka.
Bratia sa hnali ďalej, ako len vládali, a k mestskej bráne prišli o hodinu skôr než Hlúpy Jano. Tam dostal každý nápadník číslo podľa toho, ako prišiel. Postavili ich všetkých do šesťstupov a tak tesne vedľa seba, že ani nemohli pohnúť ramenami. Bolo to veľmi dobre vymyslené, lebo inak by si skočili do vlasov a pobili sa len preto, že jedni stáli viac vpredu než druhí.
Všetci ostatní obyvatelia ríše stáli okolo zámku, ba nahrnuli sa až k oblokom, aby uvideli princeznú, ako prijíma nápadníkov. Len čo niekto z nich vošiel do komnaty, výrečnosť mu vypovedala službu.
– Ten sa nehodí,– povedala princezná. – Preč s ním!
Prišiel rad na staršieho z bratov, ktorý poznal naspamäť latinský slovník, ale kým čakal, všetko zabudol. A dlážka v komnate vŕzgala a strop bol samé zrkadlo, takže si v ňom videl vlastnú hlavu, pri každom obloku stáli traja pisári a jeden majster pisár a zapisovali si všetko, čo kto povedal, aby sa to hneď mohlo dať do novín a predávať za dva groše na rohu. Júj, bolo to strašné, a okrem toho v kachliach tak kúrili, že platňa bola celá žeravá.
– Je tu strašná horúčava! – nezdržal sa starší brat.
– To preto, lebo otecko dnes pečie mladé kohúty, – odvetila princezná.
Bé! Nápadník bol vedľa. Také slová od princeznej nečakal. Nedostal zo seba ani slovko, hoci chcel povedať niečo vtipné. Bé!
– Ten sa nehodí! – povedala princezná. – Preč s ním! – Mládenec musel odísť. Nato predstúpil mladší brat.
– Je tu strašná horúčava! – povedal.
– To preto, lebo dnes pečieme mladé kohúty, – odvetila princezná.
– Čo pe.... čo? – zarazene sa spýtal a všetci pisári zapísali: Čo pe... čo?
– Ten sa nehodí! – povedala princezná. – Preč s ním!
Teraz prišiel na rad Hlúpy Jano. Vošiel na capovi rovno do komnaty.
– Júj, máte tu strašnú horúčavu! – vyhlásil.
– To preto, lebo si pečieme mladé kohúty, – odvetila princezná.
– Skvelé! – zajasal Hlúpy Jano. – To by som si mohol upiecť vranu.
– Isteže, mládenec, – súhlasila princezná. – Ale máte si ju v čom upiecť? Ja totiž nemám ani hrniec, ani pekáč.
– Zato ja mám! – zvolal Hlúpy Jano. – Tu je panvica s cínovým kovaním! – zasmial sa, vytiahol starý drevák a položil doň vranu.
– To bude hotová hostina!  – povedala princezná. – Ale skade vezmeme omáčku?
– Mám ju vo vrecku, – odvetil pohotovo Hlúpy Jano. – Mám jej toľko, že z nej môžem aj čosi vyliať. – A vylial trocha blata z vrecka.
– To sa mi páči, – zvolala princezná. – Máš na všetko odpoveď naporúdzi a vieš rozprávať – teba si chcem vziať za muža. Ale vieš, že každé slovo, čo povieme a čo sme povedali, sa zapíše a zajtra už bude v novinách? Pozri, pri každom obloku stoja traja pisári a jeden starý majster pisár, a ten je zo všetkých najhorší, lebo ničomu nerozumie. – Povedala to len preto, aby Hlúpemu Janovi nahnala strach. A pisári sa rozrehotali a spravili na dlážke veľkú atramentovú machuľu.
– To je mi ale panstvo! – uškrnul sa Hlúpy Jano. – Dám teda majstrovi pisárovi to najlepšie, čo mám. – Vyvrátil nato vrecká a čvach! Hodil kusisko blata majstrovi pisárovi rovno do tváre.
– To je výborné! – zatlieskala princezná. – To by som ani ja nedokázala. Ale veď sa to od teba naučím...
A tak sa Hlúpy Jano stal kráľom, dostal za ženu princeznú a k tomu korunu a sedel na tróne – máme to za čerstva z novín majstra pisára. A tým sa veru nedá veriť.