Cornelia Funke
Lovci prízrakov na mrazivej stope

Hanba a posmech

Zrazu ostalo ticho. Mŕtvolné ticho.
Len dvere škrípali v pántoch. Tom do nich sotil a zámka zapadla. S roztrasenými kolenami bežal k schodisku. Len preč! Preč!
Tie tri poschodia ešte nikdy nezvládol tak rýchlo, hoci sa stále obzeral. Zadychčaný dobehol k dverám bytu a zabúchal. Zhora, skláňajúc sa ponad zábradlie, na neho rozhorčene poškuľovala pani Pingľová. Mala malú hlavu a špicatý nos a vyzerala ako vrana.
– Tom, ako to zase vyzeráš? – ozvala sa nesúhlasne.
Tom si napravil okuliare, prihladil si rozcuchané vlasy a obdaril ju rozpačitým úsmevom. Potom znovu zabúchal na dvere.
– Čo to do teba vošlo? – spýtala sa nahnevane mama a na veľké sklamanie pani Pingľovej ho zatiahla do bytu. Tom sa vyčerpane oprel o stenu.
– Ja som to vravel! – vyrazil zo seba. – Stále som to vravel, a nikto mi neveril! – ledva stihol prehltnúť vzlyk.
– Čo si vždy vravel? – opýtala sa mama. – A kde si nechal topánky?
– Tam dolu je prízrak! – hlesol Tom. – On – škrtil ma a...
Zvyšok zanikol v Lolinom hlučnom smiechu.
– Prízrak! Človeče, Tomino-babrák, ty si fakt extra trieda!
Typické. O vlások unikol smrti, a čo ho čaká vo vlastnej rodine? Iba hanba a posmech.
– Nechaj ho na pokoji, Lola! – povedala mama a premerala si Toma tým skúmavým pohľadom, ktorý tak neznášal. – Tak teda, čo sa stalo?
Tom si pozeral na ponožky.
– Tam dolu je prízrak!
– Lola, – povedala mama, – choď, prosím ťa, s Tomom ešte raz dolu a ukáž mu, že tam nie je nič iné, iba fľaše so šťavou a staré noviny. A dones jeho topánky!
Tom sa na ňu vydesene pozrel. – Ja tam už nejdem! Nie som blázon!
No mama iba otvorila dvere.
Škľabiaca sa Lola ho schmatla za ruku a ťahala za sebou.
– No, poď už, – vravela. – Chcem vidieť ten tvoj prízrak!
Tom vedel, že akýkoľvek odpor by bol zbytočný, a tak šiel za ňou.
– Znesie nás zo sveta, – hovoril. – Uvidíš, znesie nás zo sveta!
– No jasné! – povedala Lola a zachichotala sa.
Tom zlostne stisol pery a nechal sa vliecť dolu po schodoch.
Potom opäť zastali pred dverami do pivnice.
– Hehe, prízrak! – zvolala Lola a vykopla dvere. – Bacha, ide ti o krk.
V pivnici pred nimi bola úplná tma a ticho. Tom so zadržaným dychom vykúkal spoza Lolinho chrbta. Nič sa však nehýbalo. Absolútne nič. Nijaké „uahuuu“, nijaké ľadové prsty.
Lola hvízdajúc vkročila do pivnice.
– Čo je s tým odporným vypínačom? – mrmlala si.
– Žiarovka sa rozletela, – hlesol Tom. Ešte vždy stál na chodbe. Lola lomozila kdesi v temnote.
– Fuj, čo je to tu? – začul Tom jej hundranie. – Všetko sa tu lepí. Čo si to tu vlastne chcel?
– Dve fľaše pomarančovej šťavy, – zamrmlal Tom a urobil opatrný krok smerom k dverám. Ale po strašne kvíliacom bielom čomsi s jedovato zelenými očami nebolo nikde ani stopy.
Ľudkovia, to bola zasa raz blamáž!
– Tu máš! – povedala Lola a vtisla mu do rúk jeho topánky. Podrážky boli pokryté striebristo lesklým, lepkavým povrchom.
– Sliz po prízraku! – hlesol Tom.
– Nezmysel, – odvetila Lola. – Asi sa tu potĺka nejaký obrovský slimák. – Zachichotala sa a opäť zmizla v tme. – Kde býva tá šťava? – opýtala sa.
Tom neodpovedal. Meravo hľadel na bielu ruku, ktorá sa vynorila z temnoty a zakývala mu.
– Tam! – zvolal. – Lola, pozor!
– Prásk! Tresk! – ozývalo sa z Lolinej strany.
– Človeče, zbláznil si sa? – zaznela z temnoty nadávka a o chvíľu pred ním stála rozzúrená Lola – v dlani hrdlo rozbitej fľaše. – Tak toto budeš mame vysvetľovať ty. Aspoň tri fľaše sú celkom rozdrúzgané.
– Už je zasa tu! – zvolal zúfalo Tom. – Tu, tu...! – Ruka zmizla.
– Vymýšľaš si! – povedala Lola a nahnevane zabuchla pivničné dvere. – Totálne si vymýšľaš. Ale jedno ti hovorím. Ja tie črepiny upratovať nebudem. Budeš to robiť ty. Možno ti pri tom pomôže tvoj prízrak.
– Ale on je tu! – vrieskal Tom. – Videl som ho, ty hlupaňa!
– Jasné, jasné! – povedala Lola a stúpala po schodoch. – Raz si už videl aj ufo, a pritom to bolo obyčajné poondiate lietadlo. Ha!
– To som bol ešte malý! – vrieskal Tom a trasúc sa od zlosti potkýnavo kráčal za ňou.
– Ešte si stále malý, – povedala Lola a brala svojimi dlhými, tenkými nohami schody po dvoch.
– A okrem toho si ešte aj šibnutý!
Črepiny upratala mama. Boli totiž ostré.
– Ešte sa porežeš! – povedala. Potom pokrútila hlavou a vzdychla si.
Otec povedal: – Chlapec má priveľa fantázie.
A Lola všetkým ľuďom rozprávala, že jej bratovi už definitívne preskočilo.
Tom však vedel, čo videl. Vytrvalo sa vyhýbal tomu, aby sa čo i len priblížil k pivnici, a čakal na nedeľu. V nedeľu k nim totiž chodievala obedovať stará mama. Ona ho počúvala bez toho, aby pri tom ustavične vraštila čelo ako rodičia.
Do nedele však ostávali ešte tri dni – a najmä tri noci. Cez deň si Tom ledva trúfol na schodisko a v noci iba ležal a s tlčúcim srdcom hľadel do temnoty. Veď človek nikdy nevie, prízraky predsa bežne prechádzajú cez stenu alebo cez strop. V nedeľu mal Tom kruhy pod očami a bol celkom hotový.
– Čo je to s tebou? – opýtala sa stará mama zdesene, len čo ho uvidela. – Si chorý?
– Kdeže, iba si zasa vymýšľa, – ozvala sa Lola. – Najnovšie dokonca vidí aj prízraky!
Stará mama sa na Toma zamyslene pozrela, vzala ho za ruku a vošla s ním do jeho izby.
– Tak teda? – opýtala sa a skrížila si krátke, tučné ruky na prsiach. – Von s tým, priateľu. Čo sa stalo?
A Tom rozprával. O roztrieskanej žiarovke, o ľadových prstoch a jedovato zelených očiach o „uuuaaahuu“ a mávajúcej bielej ruke.
– Hm! – ozvala sa stará mama, keď skončil. – Nepríjemná záležitosť, no s tým ti ja nepomôžem!
– Nie? No, čo už, – zamrmlal Tom a zvesil hlavu.
Stará mama poťahovala svoj perlový náhrdelník, čo robieva vždy, keď premýšľa.
– Mám však istú priateľku, ktorá sa vyzná v príznakoch. Napíšem ti jej adresu.
A tak Tom znovu začínal mať nádej.

Rudo Moric
Ujova biela myš

– Táto druhá príhoda, – pokračoval ujo Bohdan jedným dúškom vo svojich spomienkach na detstvo, – stala sa o niečo neskoršie, keď som už zo dva roky obdieral školské lavice...
Hody, to vám bol pre nás detváky veľký sviatok. Nielen preto, že sa na stôl dostali veci, o ktorých sme inokedy mohli iba snívať, ale vtedy bývalo aj v dedine veselo. Na Pažiť prišiel kolotoč, predavači rozostavili šiatre s medovníkmi a sladkosťami a dolu dedinou sa nieslo volanie: – Planéty, ľudia boží, planéty kupujte! Lacné, skoro zadarmo; za dvadsať grajciarov poznáte svoj osud! – A hneď nato sa ozval plačlivý hlas verklíka.
Mňa zo všetkého najviac zaujal tento verklikár. Vlastne ani nie on, veď to bol obyčajný človek v ošumelých háboch s čudne vykrútenou nohou, na ktorú pri chôdzi napádal. Čo ma priťahovalo ako magnet, bola škatuľa na jeho verklíku. Zo škatule vykúkali drobné hlavičky mýšat. Ale to vám neboli obyčajné myši. Červené očká im horeli ako granátiky a kožúšky mali biele ako čerstvý sneh. Keď si niekto kúpil planétu, planetár kývol myšiam, čosi zahundral a jedna z nich vytiahla zo škatule ružový alebo belasý papierik, v ktorom mal byť celý osud kupujúceho.
Neviem, čo by som bol dal za to, keby som aj ja bol mal takúto bielu myš.
Najprv to bola len túžba, no čím dlhšie som chodil za planetárom po dedine, tým väčšmi sa menila v tvrdohlavé rozhodnutie, že biela myška musí byť moja.
Ale ako...?
Dlho som sa okúňal, kým som nabral odvahy opýtať sa verklikára:
– Ujko, a koľko stojí taká biela myš?
Verklikár začudovane na mňa pozrel, zarastená tvár zvážnela. Najprv len povedal:
–.. Hm ... – Bolo vidno, že rozmýšľa, čo povedať.
– Veľa, ujko? – súrim ho.
– Hmm ... – zaškúlil verklikár do škatule. – Niže päťdesiat grajciarov nedám ani vlastnému bratovi, – rečie pomaly a hľadí na mňa spod hustého obočia, až ma strach chyce.
– Hmm... taká myš, to nie je hocičo.
A mne sa išlo srdce rozskočiť. Veru, taká myš nie je hocičo! Ale päťdesiat grajciarov – viete, vtedy sa ešte na zlatky a grajciare rátalo – päťdesiat grajciarov, to bola hromada peňazí. Dovtedy som ich toľko nikdy nemal na dlani.
Už som ďalej nešiel za verklikárom. Aj mi ťažko bolo hľadieť na biele myši, také vzdialené mojim túžbam, aj sa blížil obed, a vtedy sme všetky deti museli byť načas okolo stola.
Prvé, čo bolo, keď som dobehol domov, že som vopchal ruku do svojej tajnej skrýše pod hradou v komore. Tu, medzi najvzácnejšími vecami, opatroval som aj handričku
s našetrenými grajciarmi. Vedel som, že je tam osem grajciarov, ale teraz by som bol neviem čo dal za to, keby ich bolo oveľa viac – a pre istotu som ich ešte raz porátal.
Osem – ani o jeden viac.
Málo! Veľmi málo na takú kúpu!
Zamyslený som si sadol na svoje miesto za stolom a pred očami som mal stále bielu myš s červenými očkami. Ani jedivo, hoci nebolo všedné, mi nechutilo. Stále sa mi po ume plietla otázka, ako prísť k tým päťdesiatim grajciarom. Bývalo síce zvykom, že na hody otec každému z nás dal po dvadsať grajciarov, ale inokedy nám ich rozdal hneď zrána, a dnes o tom ešte ani neškrkol.
A potom – to ešte bude málo! V takýchto dumách som dojedol.
Otec zakašľal a všetci sme naňho pozreli. Iste začne s tým, aby sme aspoň na hody nestvárali besy. A naozaj s tým aj začal. Potom vytiahol zamastený „pugilár“ a začal nás deliť. Janovi dvadsať grajciarov, mne dvadsať aj Evke dvadsať. Tváril sa pritom náramne vážne, akoby celý majetok delil.
Skončil slovami: – A nie aby ste ich prehajdákali podaromnici!
A matka sa pridala: – Nemiňte všetko, odložte si!
Mňa tých dvadsať grajciarov hrozne pálilo v hrsti. Myšlienka na bielu myš stala sa ešte mocnejšou. Sedel som ako na tŕní. Len čím skôr na čerstvé povetrie! Možno niečo vyhútam!
Aj Janovi a Evke bolo už dlho sedieť, nuž o chvíľu sme sa vyrútili na dvor. Jano už trielil na ulicu, keď mi čosi vhuplo do hlavy.
– Jano!
Zastal a dočkal ma.
– No?
– Minule si chcel moju gumipušku.
Pozrel na mňa prižmúrenými očami:
– Chcel ... a čo?
Povedal som mu, že gumipušku predám za päť grajciarov. Ak chce, nech berie.
Ale Jano sa začal smiať, či vraj neviem, čo všetko dostane za päť grajciarov. A začal vyratúvať: zemiakový cukor, medovník, hodvábne cukríky – a čo ja viem čo ešte. A hneď povedal, že viac ako dva grajciare nedá za takú čaru. Aj ma zlostilo, že je taký lakomý, aj som sa s ním chvíľu trhoval, ale keď stál na svojom – tvrdú hlavu sme mali obaja po otcovi – pristal som na ponúknutú sumu. Keby som nebol býval v takej tvŕdzi, nedal by som gumipušku ani za päť!
A tak som už. mal tridsať grajciarov.
Sadol som si za kôlňu do buriny a hútal som, ako doplniť chýbajúci groš. Nemohol som však nič vyhútať, tak som sa s dlhým nosom pobral na Pažiť. Cestou ma schytila ľútosť, že som v náhlivosti dal tú gumipušku za facku.
Na Pažiti bolo veselo. Detiská sa ponajviac krútili okolo kolotoča.
A tento kolotoč mi vám dopomohol k chýbajúcim dvadsiatim grajciarom. Vtedy to nebol kolotoč ako dnešný – na elektrinu. Ten museli krútiť sami chlapci. Bolo to tak: päť ráz krútil, raz sa viezol. A chalani sa išli potrhať, čo sa ubiehali jeden pred druhým. Keď som na nich hľadel, vyhútal som si, že pôjdem aj ja krútiť, ale voziť sa nebudem. Vypýtam si za robotu peniaze. Dlho som neuvažoval, zamiešal som sa medzi tých, čo čakali na krútenie, a keďže sily som mal dosť, zakrátko som už prestupoval na pavlači kolotoča dookola. Robota to nebola ťažká, iba čo som závidel tým, ktorí sa po odkrútení išli povoziť.
Ako som krútil, v hlave som si všetko premyslel. Jedno prevezenie stojí päť grajciarov. Päť ráz krútiš, raz sa vezieš. Nuž budem musieť krútiť' dvadsať ráz, aby som dostal dvadsať grajciarov. Len či ma kolotočiar nepoženie, keď mu s tým prídem? Ale takúto pochybnosť som hneď a zaraz vyhnal z hlavy. Nedám sa!
A veru ťažko bolo z kolotočiara vymámiť grajciare. – Povoz sa, – duplikoval mi, ale ja nie a nie. Napokon siahol do vrecka a vyčítal mi dvadsať grajciarov na dlaň. Pritom odpľúval a skôr brechal, ako hovoril:
– A teraz sa prac, nech ťa viac hore nevidím! Ak sa ta ešte raz vyštveráš, bičom ťa poženiem!

Upaľoval som kade ľahšie. Len teraz chytro nájsť verklikára. Plačlivý hlas jeho hudobného nástroja už nebolo čuť, ale našiel som ho v krčme u Vajska, kde som s ním urobil pre mňa taký významný obchod.
A tu vlastne by sa mala začať táto rozprávka...
Ujo Bohdan sa usmial, bafol si z fajočky a pokračoval:
– Nebudem už rozprávať o tom, čo bolo doma, keď som doniesol pod košeľou tú bielu potvorku, ale prišiel som bez grajciara. Vraj toľký groš pre nič za nič strčiť do hrdla takému skaderuka-skadenoha. Dlho som musel bielu myš skrývať, a až potom, keď sa ukázalo, aká je šikovná, že vie prosiť aj papieriky zúbkami ako kliešťami dierkovať, otec i mať zabudli na dvadsať grajciarov. No nikdy sa nedozvedeli, že stála omnoho viac.
Bielu myš som opatroval veľmi starostlivo. Choval som ju celé leto.
Neskoršie voľne chodila po dome, a keď som vošiel dovnútra, už bola pri mne a žobronila čosi pod zuby.
S jeseňou sa však začali sťahovať do stavísk aj myši z polí. A u nás v predizbe si jedna poľná myš vyhrýzla dieru medzi dlážkou a stenou. Netrvalo dlho, biela myška našla dieru, šmyk – a už bola na návšteve u poľnej myši. Spriatelili sa.
Odvtedy sa často stávalo, že ako som vkročil do predizby, biela myš mi vybehla oproti z diery. Sadla si predo mňa, predné labky otrčila pred seba a čakala nejakú maškrtu. Vždy som pre ňu čosi skrýval vo vreckách: to cukor, to kôrku, to oriešok. Osobitne pre ňu som bol natrhať orieškov v lieštinách.
Sadnem si, oriešok položím na koleno. a myška hop! S chuťou pohryzkáva.
Iba jedného dňa čo vidím!
Z myšacej diery vykúka špicatý noštek a ligotavé očká zvedavo i žiadostivo pozorujú chrumkajúcu bielu myš.
Pohnem sa, a noštek i s očkami fuk do diery. Ale poľná myš dlho v skrýši nevydržala. Aj tam počula, ako kamarátka vyhrýza oriešok. Chrumkanie ju veľmi dráždilo. Znovu vykukla. ale teraz sa už vytiahla celá. Nehýbal som sa, nech sa reku prestane báť. No toho dňa sa ďalej neodvážila.
Na druhý deň, keď som hostil bielu myš, poľná sa už odvážila na kúsok od diery. Vidím, ako napäto pozoruje, pripravená keby niečo, skočiť späť do skrýše. Pohodil som jej oriešok. Schytila ho a hybaj preč.
O niekoľko dní sa odvážila až ku mne.
Zakaždým som jej niečo hodil. No keď to už trvalo dlhší čas, nehodil som oriešok na dlážku, lež som ho položil na koleno ako bielej myške. Dlho sa poľná myš neopovážila vyliezť hore nohavicou, ale ani orieška sa nechcela vzdať. A keď videla, ako si biela kamarátka spokojne na kolene voľká a vyhrýza maškrtu, naraz sa rozhodla. Hybaj, vyletela hore, uchytila oriešok a skočila dolu. Tam sa začala kŕmiť. Nasledujúceho dňa oriešok zožrala už na kolene.
Odvtedy, keď som vrzol dvermi, čakávali ma obidve myši. Musel som im spravodlivo deliť pochúťky. Žrávali mi na kolene, na dlani, ba sa po mne aj ponaháňali.
A bolo by to neviem dokiaľ trvalo, keby sa nám do chalupy nebolo natislo veľa myší. Mama každý deň lamentovala, že v komore to alebo ono požrali. Vtedy otec jedného dňa doniesol kocúra, no a ten veru nevyberal cvičenú myš od necvičenej, bielu od sivej. Vychytal ich do jednej a odvtedy ma nik nečakal, keď som vošiel dovnútra. Ešte dlho sa mi po vreckách povaľovali oriešky, ale nebolo ich komu dávať ...
Ujo Bohdan sa usmieval a veselo pukal z fajočky. Dobre mu bolo spomínať na mladosť.
Po chvíli ticha riekol:
– Prírodu som mal odjakživa rád. To bol môj svet. Túlaval som sa horou a celé hodiny som vydržal pozorovať mravca, chrobáčika alebo vtáčiky ... Ale zajtra, – pozrel na mňa furtácky, – začneme už tie ozajstné – poľovnícke!