Čo čítal malý Peťo, ktorý je dnes riaditeľom BIBIANY, Medzinárodného domu umenia pre deti?

Už od malička som čítal rád a veľa. Začínal som asi tak ako všetky deti, a to rozprávkami.
Medzi moje najobľúbenejšie patrili Slovenské a Andersenove rozprávky. Najviac ma však zaujala kniha Rozprávky tisíc a jednej noci, kde mi všetko pripadalo veľmi vzdialené, exotické a cudzokrajné.
A to by som ani nebol chalan, keby som sa postupne neprepracoval ku knihám Karla Maya. Intenzívne som prežíval všetky dobrodružstvá hlavných hrdinov Winetua a Old Shatterhanda a ich boj za pravdu a spravodlivosť. V niektorých momentoch som sa tak zahĺbil do čítania, že som sa nechal unášať dejom, ako by som aj sám sedel na koni a brázdil krajinu spolu s nimi.
Iná kapitola boli knihy Julesa Verna. Dnešnému čitateľovi možno tieto knihy už veľa nepovedia, veď prakticky všetko, o čom Verne písal, je už dnes realita. Pardon – okrem jedného titulu, ktorého dej sa doteraz nesplnil, a tým je kniha Dva roky prázdnin. Z množstva prečítaných knižiek ma najviac upútalo Päť týždňov v balóne a Dvadsaťtisíc míľ pod morom.
Ako som dospieval, začal som sa orientovať na iný druh literatúry. Veľmi rád som čítal životopisné knihy známych osobností. Dodnes si pamätám pútavo napísanú knihu o živote zakladateľa a otca vtedy sovietskej kozmonautiky Koroľova, ktorá mala názov Prvý konštruktér.
Priam som hltal knihy od našich populárnych cestovateľov Zikmunda a Hanzelku. Spolu s nimi som vo svojich predstavách precestoval celý svet a objavoval to, čo si dnešný človek nájde jedným klikom na internete.
Ak by som si však mal vybrať najobľúbenejšiu knihu, zrejme by som sa pristavil pri knihe Rozum do vrecka. Jednalo sa prakticky o akúsi encyklopédiu pre mladých ľudí v tej dobe. Verte alebo neverte, túto knihu, ktorá má už niekoľko desaťročí, mám vo svojej knižnici dodnes a raz za čas si ju otvorím. Kopa údajov už neplatí, no pri nej sa vraciam do rokov svojej mladosti.

Jules Verne
Dva roky prázdnin

Phann zostal stáť so zdvihnutou prednou labou a natiahnutým krkom. Potom sa prudko rozbehol ku skupine stromov na úpätí skalnej  vyvýšeniny, na tej strane, kde bolo jazero.
Briant a jeho spoločníci sa pobrali za ním. O chvíľu zastali pred starým bukom, na ktorom boli do kôry vyrezané dve písmená a letopočet, zostavené takto:
                                        
Briant, Doniphan, Wilcox a Service by zostali dlho stáť bez slova a ako prikovaní pred týmto nápisom, ale Phann sa vrátil po svojej stope a zmizol za uhlom výbežku.
–  Poď sem, Phann, poď sem!... – zavolal Briant.
Ale pes sa nevrátil a čochvíľa bolo počuť jeho prudký  brechot.
– Dávajte všetci pozor! – povedal Briant. – Nerozchádzajme sa a majme sa na pozore!
Naozaj, bolo tu treba čo najviac obozretnosti. Možno je nablízku skupina domorodcov a tej sa mohli skôr obávať, ako želať si ju, najmä ak to boli diví Indiáni, ktorí sú postrachom pámp Južnej Ameriky.
Pušky mali nabité a revolvery v rukách pripravené na obranu.
Chlapci zamierili dopredu, obišli uhol výbežku a zakrádali sa po úzkom brehu riečky. Neprešli ani dvadsať krokov, keď sa Doniphan zohol a zdvihol zo zeme akýsi predmet.
Bol to železný čakan tuľajka, ktorého sa ledva držala na zbútľavenom porisku – čakan dobrej americkej alebo európskej výroby, a nie dajaký hrubo vyrobený nástroj, aké zhotovujú Polynézania. Ako krúžok plavidla, tak aj čakan bol veľmi zhrdzavený a nepochybne už dlhé roky ležal na tomto mieste.
Na úpätí skalnej vyvýšeniny našli stopy aj po obrábaní pôdy – niekoľko nepravidelných brázd a malá hriadka sladkých zemiakov batatov, ktoré bez opatery celkom zdiveli.
Zrazu sa ozvalo žalostné skučanie a hneď nato sa znova zjavil Phann akoby posadnutý ešte väčším a nevyspytateľným vzrušením. Krútil sa na mieste, behal pred svojimi pánmi a pozeral na nich, akoby ich volal, aby šli za ním.
– Určite je tam niečo mimoriadne! – povedal Briant, ktorý sa márne snažil utíšiť psa.
– Poďme, kam nás zavedie! – navrhol Doniphan a kývol na Wilcoxa a Servicea, aby šli za ním.
O desať krokov ďalej zastal Phann pred húštinou tŕnia a kríkov, ktorých konáre sa preplietali popri samom svahu strmej vyvýšeniny.
Briant vykročil dopredu, aby pozrel, či nie je v húštine mŕtvola nejakého zvieraťa alebo dokonca človeka, stopu ktorého Phann vyňuchal... Rozhrnul krovie a zazrel úzky otvor v skale.
– Že by tu bola jaskyňa? – zvolal a ustúpil o pár krokov.
– Vyzerá to tak, – odpovedal Doniphan. – Ale čo je v jaskyni?
– To sa dozvieme! – povedal Briant.
A začal sekerkou naširoko obtínať konáre, ktoré zakrývali vchod.