Jarný škriatok Pikolo nedočkavo obchádzal okolo svojho domčeka a čakal na znamenie, že sa jeho zimný braček vydal na cestu k starému dubu. Aj keď bývali na opačnej strane sveta, každý z nich cítil, že už je čas.

– Viva?! Kde si sa tu vzala?! – zvolal prekvapene, keď zbadal prichádzať ukonanú malú vílu.

– Čo sa stalo, že si vonku skôr, ako sa lúka stihla pokryť mäkkým jarným kobercom?

Uzimená víla sa rozplakala. Pikolo ju vzal okolo ramien a voviedol ju do svojej chalúpky. Viva sa konečne usmiala.

– Máš to tu ozaj útulné. U teba sa mi páči oveľa viac ako u Freda, – povedala, keď si prezerala jeho príbytok vyzdobený motívmi jarných kvietkov.

– Čože? Chceš povedať, že si bola aj u neho? – stuhol Pikolo.

Malá víla previnilo prikývla.

– Pikolo, stalo sa nešťastie! Zima sa mi tohto roku zdala taká dlhá. Chcela som ťa čím skôr vidieť, a tak...

Pikolo sa nevedel dočkať odpovede. Od rozčúlenia mu padla z hlavy končistá škriatkovská čapica a ukázalo sa, že pod ňou má strapaté zelené vlasy, podobné chumáčikom jarnej trávy.

– Hovor predsa! Čo je s Fredom? Prečo s našou hracou skrinkou neprišiel k starému dubu? – vyzvedal.

Viva musela vyjsť s pravdou von.

– Pretože sa s ňou už teraz hrá žaba Futura.

– Čože? Ako sa to mohlo stať? – nechápal Pikolo.

Viva mu teda vyrozprávala, ako ju rosnička nahovorila, aby šla za Fredom. Povedala i to, ako sa Fredo svojej vlády nad počasím nechcel vzdať, a tak mu tú hraciu skrinku musela vziať.

– A zázračná skrinka? – nechápal stále najmladší zo škriatkov.

Viva zvesila hlavu a ticho šepla:

– Rosnička mi ju ukradla. Odteraz sa budú ročné obdobia striedať tak, ako sa jej zapáči. Po zime vraj príde jeseň... a po lete jar! Rok sa začne v žiari slnka, zmení kalendár.

– No teda! – rozčúlil sa Pikolo.

Viva si myslela, že sa hnevá na ňu a znovu sa jej tisli slzy do očí:

– Pikolo, nechcela som nič zlé, iba byť čím skôr s tebou. Je mi to ľúto.

Pikolo si kľakol a pohladil malú vílu po líci:

– Veď aj mne sa za tebou veľmi cnelo.

– Myslela som, že s rosničkou sme priateľky, – poťahovala víla nosíkom.

Pikolo jej nežne ponúkol vreckovku (samozrejme, že zelenú), no neodpustil si, aby ju aj trochu nepoučil:

– Ak ide o moc, malá víla, na priateľstvo sa rýchlo zabudne.

Potom sa sám zamyslel:

– Futura si myslí, že sa stala vládkyňou štyroch ročných období?!

– Čo budeme robiť? – opýtala sa Viva. Zdalo sa, že jej trochu odľahlo.

Pikolo sa roztržito poškrabkal po strapatých vlasoch a znovu si nasadil končistú čiapku na hlavu.

– Neviem, ale pôjdeme za bračekom Soláriom. Je o čosi starší ako ja, určite na niečo príde. Má slnko vo svojom mene a určite mu to páli.

Víla si vydýchla. Aj keď vonku bola ešte stále zima, s jarným škriatkom jej bolo tak príjemne.

Vyšli z Pikolovho domčeka. Cestou Viva vyzvedala, ako vlastne tá zázračná skrinka štyroch ročných období funguje. Pikolo jej to vysvetlil:

– Verklík má štyri malé zásuvky. Sú na nich naše podoby. No a podľa toho, ktorú zásuvku otvoríš, keď začneš krútiť kľukou, ozve sa iná hudba. V tej mojej melódii je schovaný spev jarných vtákov.

Víle Vive bolo jasné, že rosnička Futura bude teraz otvárať tie zásuvky hlava-nehlava... a samotnej sa jej z toho zamotala hlava! Ledva Pikolovi stačila, no ten ju vzal za ruku a súril ju:

– Nestrácajme čas! Solário bude snáď múdrejší ako my.