Dado NAGY - znalec literatúry, moderátor a čitateľ

Ako malý som mal veľmi rád všetko, čo bolo aspoň trochu vtipné. A to mi  vlastne zostalo doteraz.
V prvom rade som miloval takmer všetky knihy Kláry Jarúnkovej a asi najviac  jej Brata mlčanlivého vlka. Odohráva sa na horskej chate a je to presne tá  kombinácia humoru a smútku, akú mám rád. Páčili sa mi aj Jarúnkovej Tiché  búrky a Jediná, hoci to bola skôr kniha pre dievčatá.  A ako takmer všetci moji rovesníci som rád čítal detektívne príbehy Alfreda  Hitchcocka a Troch pátračov.
Je zaujímavé, že teraz čítam detské knihy možno ešte radšej ako kedysi.  Napr. čokoľvek od Astrid Lindgrenovej, ktorá okrem najznámejšej Pipy dlhej  pančuchy napísala aj veľa iných výborných vecí.  A moja úplne najzamilovanejšia detská kniha je od A.A. Milna a volá sa Medvedík Pu.  Neviem či sa aj fantasy literatúra počíta k detským knihám, ale je to tiež oblasť, ktorá ma dosť baví.  Od Tolkiena, cez Rowlingovú, Douglesa Adamsa, Terryho Pratchetta, až po Chinu Mievilla a Sergeja Lukjanenka.
No a zo súčasných detských kníh sa mi tento rok nesmierne páčili dve  pokračovania rozprávok o dvoch žabiakoch od autora Arnolda Lobela, ktorý ich  aj vtipne ilustruje. Kniha sa volá Kvak a Čľup sú kamaráti.  Už som ich kúpil a rozdal aspoň desať. Cez Vianoce som si prečítal skvelú  knihu Andyho Stantona - Ste zlý človek, pán Gum. Má presne ten typ
absurdno - zlomyseľného humoru, ktorý mi je veľmi blízky.
A mám rád aj podobnú sériu od Francescy Simon o Grázlikovi Gabovi a knihy  Jána Uličianskeho a Gabiky Futovej. Ale asi úplne najviac sa mi tento rok  páčila kniha od nemeckej autorky Cornelie Funkeovej Atramentové srdce. Mal  som šťastie, že ma v zime chytila chrípka a mohol som si ju celú dočítať. Bol to fakt pôžitok.

Klára Jarunková
Nástenka

Naša nástenka visí na našej stene v šiestej triede a je veľmi slávna, lebo ju všetci chodia čítať.
Keď sme v septembri volili redakčnú radu, ešte sme nevedeli, že budeme takí slávni. Ale aj tak sme všetci chceli byť zvolení, lebo na prvú nástenku sa píšu mená redakčných radcov a každý im závidí, lebo si myslí, že oni sú najmúdrejší.
Ale Anča Paríková povedala, že všetci nemôžu byť redakční radcovia, lebo kto by sa potom staral o zeleninu na mičurinskom políčku?
Tak sme zvolili len dvoch spisovateľov, to je Bučinský a Eliša Košecová. Za kresličov sme zvolili Anču Paríkovú a mňa, Miroslava Fazuľku. To je dobre, lebo ona kreslí pozemské veci a ja nebeské, to sú rakety, družice a vesmír. Aj Mišo je na nebeské veci, lebo on píše kozmonautické spravodajstvo. A Kantoris je na techniku. Potom sú ešte štyria, aby nám pomáhali. A Anča Paríková je predsedom redakčnej rady.
Prvú nástenku sme robili u nás a bola hrozne veľká, aby sme sa na ňu všetci pomestili.
Potom Anča nakreslila k spisovateľom husacie pero a ku kresličom štetec. Mišo bol napísaný na kozmickom korábe a ja na výfuku, tam kde šľahajú plamene. Kantoris si miesto bodky nakreslil umelú hlavu. Tak každý hneď vedel, kto je na čo.
Naša nástenka sa všetkým páčila, len Červenkovi nie, lebo je nazlostený. My by sme ho aj boli zvolili do redakčnej rady, lebo on všetko vie, ale len keď skúšajú, a bez skúšania nevie nič. A Kantoris zas nevie nič, keď skúšajú, ale keď neskúšajú, tak vie všetko o technike.
Potom sme každé dva týždne robili novú nástenku a dávali sme na ňu aj triedne udalosti a aj sme kritizovali lenivcov a klamárov.
Tak sa nás aj niektorí báli, ale my sme sa nebáli nikoho.
A keď sa niekomu nechcelo prísť na redakčnú radu, tak neprišiel.
Ale ja som chodil, aj Anča Paríková, lebo my radi kreslíme. A keď sme už boli sami dvaja, povedala Anča Paríková:
– To je nanič robota, lebo najprv sa všetci pchali do redakčnej rady, a teraz sa ani neukážu, ale sa ulievajú, a my máme za nich robiť.
Ja som povedal, že Mišo je chorý, čo aj bola pravda.
– Vieš čo? – povedala Anča. – My nástenku nespravíme, lebo čo máme kresliť, keď spisovatelia nič nenapísali? Radšej zvolám na stredu oddielovú schôdzu a tam si to povieme.
Aj zvolala.