Kniha vyšla s podporou FONDU NA PODPORU UMENIA

Elena Eleková

O kaderníčke Rite

Rita sa od malička túžila stať kaderníčkou. Začalo sa to doma na záhrade, keď sa rozhodla ostrihať trávnik na ježka nožničkami. Trvalo jej to dosť dlho, ale s výsledným efektom bola spokojná. Nasledovali exemplárne pokusy v babkinej záhrade. Postrihala jej tam tuje, vtáčie zoby a krušpány do tvarov prehistorických zvierat, mamutov a dinosaurov. Keď to babka uvidela, zalomila rukami, zhíkla a omdlela. Rita ju musela resuscitovať pálenkou.

„Oj, ty koťuha jedna, čo si to tu povystrájala?“ jedovala sa babka. „Človek aby sa bál vyjsť do vlastnej záhrady!“ Ale Rita sa len zasmiala: „Babka, veď to sú umelecké diela! Budete si tu žiť ako v druhohorách!“ Ale to už babka kývla rukou: „Čo s ňou, vetroplašnicou jednou!“

Ritin profesionálny vývin pokračoval úpravou zovňajška nemých tvorov. Prvé bolo Ritine dlhosrsté morské prasiatko, ktoré ostrihala „na leva“. Keď ho uvidela Vanda z tretieho poschodia, priniesla Rite ich siamskú mačku.

„Ako to chceš?“ zisťovala Rita. „No predsa na leva!“ vyštekla na ňu Vanda, presvedčená o správnosti svojho rozhodnutia. A tak sa Ritine morské prasiatko a Vandina siamská mačka podobali ako vajce vajcu. Ďalším vývojovým medzistupňom sa stala bradatá kólia Johnny, patriaca Vincentovi Fojglovi z ôsmeho poschodia. O jej zmene dizajnu sa dohodli vo výťahu. Johnny sa už za krátky čas premenil na elegána levanduľovej farby, keďže Rita sa začala špecializovať na farbenie. Prešla od celoplošného dekóru cez batiku až po úplné farebné symfónie. Odo dňa jej aplikácie farieb na Johnnyho rozviatu srsť nebolo toho, kto by sa za ním so záujmom neotočil. Väčšina pozorovateľov sa pritom usmievala. A tak Ritine umenie nadobúdalo široký záber a začala sa venovať frizúram ľudí. Najprv to boli obyvatelia ich domu. Pravidelne začala chodiť pani Nurvová a pani Siruňová. Jedna si obľúbila účes s názvom bledomodrý odtieň vzdušného zámku, druhá ružový preliv v tvare letiaceho kolibríka. Aj páni prišli na rad. Najprv Ritin dedko. Mal ju tak rád, že jej dovolil všetko, za čo sa mu Rita láskyplne odmenila modelom presne ako šitým na mieru – krikľavo zelenou anténou týčiacou sa k výšinám. Potom sa pridal aj pán Drdák a hneď po ňom pán Vajnovec. Prvému Rita vykúzlila na hlave osie hniezdo, druhý sa pýšil účesom nazvaným obrátená pyramída. Po čase sa po malom mestečku, kde Rita žila, prechádzali dámy a páni, ba aj deti so všakovakými fantastickými farebnými variáciami na svojich hlavách. Nakoniec boli všetky rastliny, zvieratá aj ľudia v mestečku bizarne prikrášlení a do mestečka sa na nich chodili pozerať turisti až z Japonska. A potom sa to stalo! Rita sa rozhodla, že chce mať dlhšie vlasy a použila špeciálne vlasové tonikum. Precízne si ho masírovala pred zrkadlom do hlavy, keď sa jej začali vlasy predlžovať tak rýchlo, že to bolo možné pozorovať voľným okom. Rita sa začala vlasom prihovárať: „Dosť už! Počujete? Už dosť! Prestaňte!“ Vlasy rašili z hlavy tak rýchlo, že si pripadala ako v cvernovke, kde stroje naťahujú a namotávajú nite na rolky. Keď sa vlasy dotkli zeme, Rita zaúpela:

„Pomóc!“ To však ešte netušila, že o chvíľu sa budú vlasy plaziť po kúpeľni a bude ich plná vaňa! Spočiatku síce naozaj prepadla panike, ale keď už nedovidela na ich rast, prestala si to všímať. Len čo vyšla na ulicu, pútala pozornosť okoloidúcich, z ktorých väčšina chcela mať tiež enormne dlhé vlasy. Rita rozdávala vlasové toniká, vmasírovávala ich do hláv svojich spolužiačok, kamarátok, dám i stareniek, takže sa prostredie mestečka očividne zahustilo vlasmi. Boli v uliciach, parkoch aj na detských ihriskách. Chodníky boli odrazu čisté, lebo ich vlasy dokonale vyzametali. Občania však po čase začali pociťovať diskomfort. Brodili sa v nánosoch vlasov a potkýnali sa o ne. Zvýšil sa počet úrazov. Dámy s nekonečnými vlečkami vlasov sa do seba zamotávali alebo zostávali vlasmi pripútané na jedno miesto, kam im rodinní príslušníci nosili jedlo a vodu, aby nezahynuli. Keď zafúkal vietor, nad mestečkom sa vznášali gigantické pramene zamotaných vlasov. Keď pršalo, na cestách vzniklo čosi ako vlasový močiar. Ľuďom išlo o život.

Situácia sa Rite vymkla z rúk. Bolo treba urýchlene objaviť antitonikum, ktoré by zabrzdilo rast vlasov. Rita skúmala a bádala, až ho vynašla. V mestečku prebehla celoplošná veľkodistribúcia antiséra. Na všetkých námestiach ho dobrovoľníci zadarmo rozdávali ľuďom a hasiči sa s nasadením vlastných životov mačetami presekávali vlasovou hmotou k obetiam, ktorým ihneď aplikovali antitonikum. Po úmorných akciách bolo mestečko zachránené. Obyvatelia sa spamätali a hitom sezóny sa stalo Ritine vlasové antitonikum. Účes bol navždy zafixovaný a nemenný. Obyvatelia mestečka si vydýchli. Odteraz boli ich účesy bezpečné.

Rita sa bála, že bude stíhaná, ale to sa nestalo. Mestečko sa vďaka nej stalo svetoznámym, udalosti boli zaznamenané v miestnej kronike a aj japonskí turisti ich majú dodnes fotograficky zdokumentované. A z miestnych obyvateľov na ne nikto nikdy nezabudne! Budú ich rozprávať svojim deťom a vnukom, a tí zase svojim, a pritom ich budú hladiť po ich jemných prirodzených vlasoch, ktorým nič nechýba.

Aj Rita pochopila, že prílišná extravagancia sa niekedy môže človeku vymknúť z rúk a radšej sa stala zmrzlinárkou. A to nie len tak nejakou zmrzlinárkou, ale široko-ďaleko vychýrenou. Jej zmrzlina mala všetky farby od celoplošných cez batikované až po úplné farebné symfónie. Vône mala zmrzlina také, že človeka chytili za nos a doviedli až do jej zmrzlinárne a chute od výmyslu sveta – a to všetko výhradne z prírodných surovín. Zase chodili japonskí turisti a lízali zmrzlinu a v miestnej kronike bol zápis: „Najlepšia zmrzlina široko-ďaleko.“ Nikdy nikto z nej nedostal salmonelózu a všetci ju milovali. A Rita bola šťastná.