ŠKOLA
Gabriela Futová
O „ mesiac pôjdeme do školy v prírode,“ oznámila nám jedného dňa učka Zuzka. „O mesiac ideme do školy v prírode!“ vyhŕkla som rovno vo dverách, len čo som došla domov. „Ja viem,“ usmiala sa mama tajomne a ja som sa zarazila. „Ako to, že to vieš?“ zachmúrila som sa sklamane. Tak veľmi som sa tešila, ako všetkých prekvapím. „Srdiečko, vieš, že chodievam na rodičovské. Vaša pani učiteľka to s nami preberala a poprosila všetkých rodičov, aby o tom s vami nerozprávali. Malo to byť pre vás prekvapenie.“ „Hm,“ sklamane som vzdychla. „Zrejme to všetci rodičia dodržali, keď o tom netušila ani naša Vševednica.“ Keď som sa jej na to neskôr v triede pýtala, prekvapila ma i ona. „Ty si o tom nevedela? Veď o tom vie celá trieda! Teda skoro celá.“ Zamračila som sa, lebo som nechápala. Kde som bola, keď sa o tom rozprávalo? Ale... Vlastne to bolo jedno. Hlavne, že ideme do školy v prírode. Ten mesiac sa vliekol priam neuveriteľne. Darmo nám učka Zuzka vymýšľala rôzne zábavky. Darmo sa snažila zamestnať naše hlavy učením. Neviem, ako ostatní, ale ja som nedokázala myslieť na nič iné. Na školu v prírode som sa tešila až neskutočne. „Čo sa v takej škole v prírode robí?“ opýtala som sa doma mamy.