Vydavateľstvo Perfekt nedávno vydalo suprovú knihu Mám radšej Beatles. Je výbornou voľbou pre chlapcov aj dievčatá. Dnes Vám prinášame malú ukážku... čo hovoríte? Dokonca, tento týždeň vo štvrtok bude prezentácia knižky o 16:00 v aule ZUS Eugena Suchona v Bratislave (na prvom poschodí). Program bude bohatý a zaujímavý. Bude aj autogramiáda
KONKURZ «
„Potrebujeme repertoár,“ povedal somuprostred kopy starých harabúrd. Boli tu školské lavice, zrolované koberce, skrinky, káble a počítače hádamaj zminulého storočia. Miestnosť bola bez okien a zhora na nás žmurkala neónka plná mŕtvychmúch. Školský sklad, ako to nazval pán učiteľ Pomuk, náš manažér. Tu bude naša skúšobňa.
„Čo potrebujeme?“ Hugo prestal búchať do drevenej debničky, na ktorej obkročmo sedel.
„Pesničky,“ poučil som ho.
„Pesničky? To nestačí jedna?“ zdvihol hlavu Tóno, ktorý si doteraz neprítomne brnkal jedným prstom na mojej gitare. Teda na tej, ktorú mi dal pán učiteľ. Ja mám okolo krku zavesenú tatovu španielku.
„Fakt,“ pridal saHugo, „na tú súťaž by hádamstačila aj jedna.“
„Aspoň dve by smemali dať,“ odpovedal som, „jednu svoju a jednu prebratú.“
„Beatles,“ vykríkol Tóno.
„Jasné, že Beatles,“ prisvedčil som, „ale ktorú?“
„Nejakú ľahkú,“ utrúsil Hugo a zasa začal bubnovať.
„Celkom dobre to znie,“ povedal Tóno, brnkol na gitaru a zaspieval: „Love, love me do...“
„S týmto dieru do sveta neurobíme,“ zahundral Hugo a pozrel sa na mňa, „vraj sólovka.“
„Buďme radi, že máme toto, na začiatok to stačí. Budeme hrať unplugged. Hlavne musíme cvičiť... Desaťtisíc hodín,“ doložil som.
„Unplugged,“ zahundral Hugo povýšenecky.
„Že desaťtisíc hodín, ja zdochnem! Ozaj, a manažér nepríde?“ opýtal sa veselo Tóno.
„Manažér na skúšky nechodí, to je naša vec,“ odvrkol som, „dal nám miestnosť aj nástroje.“
„Nástroje!“ zahundral Hugo a buchol do debničky.
„Potrebujem poriadne bicie s paličkami.“
„A metličky tak nechceš?“ opýtal som sa.
Nepovedal nič. Opäť začal búchať do debničky.
„Love, love me do,“ zanôtil Tóno.
Chytil som G dur a udrel do strún...
Brum, brum, brum, brum-brum..., ozve sa mi zrazu za chrbtom. V tmavom kúte pri dverách nestojí medveď, ale veľký kontrabas – po strunáchmu behajú čiesi rýchle prsty a vedľa neho sa vyškiera známa tvár.
„Lojzo!“ zvolám zároveň s Tónom.
„Čaute,“ povie Lojzo a pokračuje – brum, brum, brum, brum-brum... K tomu začne spievať:
„Love, love me do, you know I love you...“
Najprv sa pridá Tóno a potom aj ja s Hugom:
„Love, love me do, you know I love you, love, love me do, you know I love you...“
Spievame to stále dokola. Lojzo hrá a ja sa pokúšam chytať akordy – G dur, C dur, G dur, C dur...
„Ide to aj ďalej,“ Lojzo prestane hrať.
„Ďalej to ešte nevieme,“ priznávam.
„Potrebujeme ústnu harmoniku,“ vycerí Lojzo zuby, ktoré sa mi zdajú ešte štrbavejšie ako v lete.
„Ja donesiem,“ zvolám natešený, že s Lojzovým príchodom sa naša smutná besiedka zmenila na naozajstnú skúšku.
„Ty si suprový, fakt, ja somHugo,“ postaví sa bubeník z debničky, „vitaj v Ge in use.“