Čítanie pre rodičov a pani učiteľky

 

Milí moji,

skončili sa nám už radostné Veľkonočné sviatky, viažúce sa i na vzkriesenie celej prírody príchodom vytúženej jari. Navyše sme si 6. apríla pripomenuli 1125. výročie smrti nášho prvého arcibiskupa svätého Metoda († 885), ktorý zodpovedne dokončil dielo, čo spolu s jeho o 12 rokov mladším bratom Konštantínom Filozofom (Cyrilom) započali u našich dávnych predkov v roku 863. Zopakujme si v krátkosti všetko, čo o týchto našich vzácnych svätých vierozvestoch, dnešných spolupatrónoch Európy, vieme.

Prišli k nám na pozvanie kniežaťa Rastislava. Aby mohli hlásať vieru v živom jazyku našich dávnych predkov. Konštantín Filozof vytvoril prvé originálne slovanské písmo, ktorého jednotlivé písmená vyjadrovali všetky hlásky staroslovenčiny. Zabezpečil pre budúcnosť to, čo ústne hlásal unikátnou slovenskou kresťanskou abecedou. Okrem spoločných prekladov evanjelií a liturgických kníh filozof Konštantín u nás vytvoril literárny skvost báseň Proglas. Svätý Metod po bratovej smrti (869) nielenže preložil všetky knihy písma svätého (Bibliu), ale aj byzantský súdny zákonník Nomokánon, ktorý po zániku Svätoplukovej Veľkomoravskej ríše prevzalo aj Uhorské kráľovstvo.

Náš veľký básnik Milan Rúfus v básni Ďaleká tvár nazval hlaholské písmená nebeskými mravcami. Zrejme zobral do úvahy texty životopisov a Mravsko-panónskych legiend. V Konštantínopole na Filozofovu otázku, či tam, kde ho cisár posiela, majú svoje písmo a cisárovej zápornej odpovedi na ňu, Konštantín Cyril kladie inú otázku: „Kto môže reč na vodu napísať?“ Na ktorú mu cisár odpovedá: „Ak ty budeš chcieť, môže ti to dať Boh, ktorý dáva všetkým bez pochybovania prosiacim a otvára klopajúcim.“ Tento text pokračuje: „... i vzdialil sa Filozof a podľa starej obyčaje oddal sa modlitbe. I skoro potom zjavil mu Boh, čo vyslyšiava modlitby svojich služobníkov a on ihneď stvoril písmená a začal písať slová Evanjelia. Na počiatku bolo Slovo...“

Opierajúc sa o tento text, náš velikán intuitívne postavil hlaholiku na roveň hebrejskej abecede, ktorú v Desatore doniesol Mojžiš vytesanú do dvoch kamenných tabulí.

x x x

Dnes si dopovieme to, čo sme nestihli. O príčinách i následkoch našej nesústredenej, nedisciplínovanej roztrieštenosti, nervóznej hyperaktivite na strane jednej a malátnej ľahostajnosti na strane druhej. Prvú skutočnú hrozbu stojacu proti zdravej budúcnosti človeka a tým i ľudstva sme videli v ľahostajnosti. Druhou je systematické vykrádanie pamäti. Nevedomie, často paradoxne spojené s povrchnou, priam horúčkovitou snahou nič nezmeškať, o všetkom vedieť, hlava-nehlava všetko stihnúť bez toho, aby sme si dopriali čas preskúmať a usporiadať tie priam neuroticky získavané „poznatky.“ Hovorili sme o orabovaní človeka o korene jeho vlastnej ľudskej i rodovej existencie. Pýtali sme sa, ako bojovať proti tomuto kampaňovitému vraždeniu nášho duchovného DNA. V minulosti fungovali tri osvedčené základné poistky: rodinné zázemie, škola zabezpečujúca solídne vzdelanie, a dobrá kniha. Ak jedno zlyhalo, bolo sa čoho chytiť. Čo však dnes, keď mnohokrát zlyhávajú všetky tri?!

Mladí ľudia od prírody disponovaní k družnosti si wolkmenmi, čo majú nonstop v ušiach ničia sluch ich decibelmi a tým sa izolujú od okolitého sveta. V presvedčení, že sa oslobodili od masy ľudí, zotročujú sa návykom nevnímať svoje okolie. Lekári a psychológovia márne varujú!

Pozrime sa na nekonečné mobilové táranie aj o tých najsúkromnejších detailoch na verejnosti, v dopravných prostriedkoch. Svedčí to o pokračujúcej otupenosti človeka našich čias. Propagácia agresivity, vulgárnosti a hrubosti vybičúva a vedie diváka akčných filmov k podobnému správaniu. Sú to trendy, svetové trendy a hity znižujúce kultúrnu i ľudskú úroveň človeka, na ktorú nás svojim zodpovedným životom dostali na budúcnosť mysliace predchádzajúce generácie. A všetka tá degradácia sa deje pod zneucteným heslom slobody a možnosti tzv. slobodného výberu. Zastavme sa preto a pokúsme sa upokojiť.

Zoberme si na pomoc knihu. Konkrétne mám na mysli Štyri epištoly k ľuďom nášho velikána básnika Milana Rúfusa. Tieto epištoly predniesol v rozhlase po štyri posledné adventné večery pred Vianocami v roku 1968.

Sloboda je vnútorná kategória a jej skutočná miera nespočíva ani tak v možnosti vynadať komukoľvek na námestí, ako skôr v schopnosti vynadať sebe za každý pokus ujsť pred vlastným svedomím. Sloboda spočíva vo vnútornej voľbe, ktorú jednotlivcovi nikto nemôže zakázať. Ba viac! Nikto ho nemôže zbaviť povinnosti takejto voľby. Dokiaľ ju, slobodu, podobne ako šťastie budeme naháňať po priestoroch mimo seba ako iba spoločensky fenomén, bude nám jej skutočný rozmer nepretržite unikať. Sloboda je ťah za pravdou a jej znamienkom je múdrosť. Nepoznám dnes civilizáciu, ktorá by sa vyznačovala prebytkom takejto slobody...

Toľko kryštálovo čisté slovo Milana Rúfusa. A s ním sa dnes s Vami s úprimným želaním všetkého dobrého aj lúčim.

Eva Kristinová