Stretávame sa v požehnanom predvianočnom čase, aby sme sa pripravili a otvorili svoje srdcia príchodu Lásky na náš svet. Vravíme tomuto času advent, lebo ide o čas očakávania a krátko na to i o čas bilancovania. Veď v decembri si nielen pripomíname a oslavujeme príchod dieťatka Ježiša, ale i končíme rok 2009. Rok, ktorý mnohým rodinám priniesol neľahké bremeno nezamestnanosti, neistoty a pochybností.

Nech sú nám v týchto neľahkých časoch vzorom naši dávni i nedávni predkovia, ktorí si napriek tvrdosti životných podmienok dokázali vo svojich srdciach i mysliach uchovať schopnosť tešiť sa z duchovného odkazu Vianoc. V rodinách sa spoločne spievalo, hoci aj pri skromnom stole. K tejto vnútornej radosti a pohode sa nám treba vrátiť. Ešte nám v duši svieti ten plamienok, pomôžme sa mu rozhorieť, aby sme sa vymanili z dnešnej slepej uličky konzumu, nielen v záujme vlastnej budúcnosti, ale i budúcnosti národa a ľudstva. Netrápme sa, že na to či ono nemáme. Ani ten najdrahší dar nenaplní prázdnotu, ak chýba dar pohody a vďaky, že sme spolu, že sa máme radi a máme na seba konečne čas. Toto nech je hlavnou náplňou našich vianočných sviatkov v roku 2009.

My, Slováci, sme predsa národ veľmi bohatý. Len si nám toto svoje, priam závideniahodné bohatstvo treba uvedomiť a podľa toho sa i správať. Dostali sme do vienka prekrásnu zem a ľúbozvučnú reč, našu slovenčinu. Máme nespočet piesní na každú príležitosť, len ich treba poznať a spievať si ich, či už v radosti alebo žiali. Do daru nám boli poslaní veľkí básnici a autori, ktorí nás spájajú ako zlatá reťaz s tými, čo boli pred nimi, ako i s tými, čo prišli a prídu po nich.

Rok 2009 bol venovaný 160. výročiu narodenia monumentálneho Pavla Orságha Hviezdoslava. Pokloňme sa preto jeho pamiatke a venujme mu naše decembrové stretnutie. Hviezdoslav pochádzal z roľníckej, zemianskej rodiny. Nevedno za aký významný čin dostal jeden z jeho predkov zemiansky titul, ktorým automaticky postúpil na síce najnižší stupienok uhorskej šľachty, ale predsa len už do takzvaného uhorského národa. Preto i to „h“ v jeho priezvisku Orságh.

Bolo to v krušných zlomových časoch po tom, ako sa Európou prehnali revolúcie. V časoch porevolučných sklamaní a vyrovnávaní sa s neradostnou skutočnosťou. Našťastie sme už mali kotvu-štúrovcami kodifikovaný spisovný jazyk, ktorému trvácnosť zabezpečili zázračné diela básnického štvorlístka Andreja Sládkoviča, Jána Bottu, Sama Chalupku a Janka Kráľa.

Túto veľkú generáciu inšpirovalo dielo bernolákovského velikána Jána Hollého, najmä jeho tri historické eposy Cyrilo-Metodiáda, Sláv a Svätopluk. V roku 1849, kedy Ján Hollý zomiera, prichádza 2. februára vo Vyšnom Kubíne na svet dieťatko Paľko Orsághovie.

Nevšedný talent usilovného žiačika odhalil už jeho zanietený vlastenecký učiteľ Medzihradský, ktorý presvedčil rodičov, aby dali svojho najmladšieho študovať. A študent nesklamal. Na gymnáziu v Kežmarku sa oň priam bili dvaja profesori. Kým ho nemčinár presviedčal, že ak bude písať svoje verše po nemecky, bude z neho druhý Goethe, profesor maďarčiny v ňom videl najväčšieho budúceho maďarského básnika. Preto mladý študent popri slovenských básničkách, napríklad Básnické prvosienky Jozefa Zbranského, písal rovnako dobre i po nemecky a po maďarsky. Tým potvrdzoval, že iba dokonalá znalosť materinskej reči a vzťah k nej zabezpečujú človeku, aby sa bol schopný rovnako bohato a pôsobivo vyjadrovať i v cudzom jazyku. Keď počas vianočných sviatkov kežmarský študent prednášal u Orsághovcov zemanom svoje maďarské básne, títo boli nadšení. Jeho skromná, milujúca a milovaná mať sedela na lavičke pri peci a tichúčko plakala. Nerozumela ani slovíčka z toho, čo hovoril jej vlastný syn. A tak napriek všetkým zvodom sveta tento ich vzájomný hlboký vzťah zachránil Hviezdoslava pre náš národ. O tom hovorí báseň „Mňa kedys zvádzal svet“.

Vďaka nemu vytvoril nádherné básnické dielo a my, vnímajúci často len jeho monumentalitu, sa naň zo samého rešpektu radšej pozeráme iba z diaľky. Len preto, že sa neunúvame dopracovať sa k nemu a pohrúžiť sa doň, si neuvedomujeme, ako veľmi ho potrebujeme. Hviezdoslav je prameňom živej vody. Jeho reč, ktorú ako sám povedal, s úctou prevzal z prebohatej výrazovej slovnej zásoby ľudu, umelo nevytvoril ani jediné slovo, je krásna a melodická. V každom jeho slove či vzdychu sa nám privráva jeho čisté, obetavé ľudské srdce. Treba mu len v ústrety otvoriť to svoje. V tej chvíli sme našli pravý kľúč na pochopenie Hviezdoslava.

Čestnosť, ľudskosť, usilovnosť, vernosť a láska k národu, z ktorého vzišiel, v spojení s jeho nezvyčajným talentom vytvorili podmienky na vznik jeho veľkých básnických skladieb, ako sú Hájnikova žena, Ežo a Gábor Vlkolinský, Agar či dráma Herodes a Herodias. Túto, žiaľ, nikdy nevidel hrať na javisku, lebo SND vzniklo až po jeho smrti. Ďalej vytvoril básne inšpirované ľudovou slovesnosťou a poznaním neľahkého života ľudu. Preto jeho výkrik proti neľudskej vojne v Krvavých sonetoch, hlboká zbožnosť v Žalmoch a Hymnách, jeho osobné zápasy so sebou samým v Dozvukoch a Steskoch i hlboká vianočná báseň Priadka venovaná milovanej matke.

Aký bol v tvorbe, taký bol aj v živote. Odmietol prijímať vysoký plat len za reprezentatívne riaditeľovanie v banke. Do svojej bezdetnej rodiny prijal dve po svojom bratovi osirelé deti. Čestne vykonával svoju prácu advokáta, ale predovšetkým písal. Keď ho podaktorí ohovárali, že je namyslený, celoživotná slúžka, čo s ním bola v každodennom styku ho bránievala slovami: „On nie je namyslený, on je zamyslený.“

Hviezdoslav bol natoľko zžitý so svojím národom a jeho prostredníctvom s ľudstvom, že prírodu, svet i život vnímal v zákonitej náväznosti ako celok. Už vtedy, keď o ekológii nikto ani len nechyroval, on ekológiu v najplnšom zmysle toho slova vyznával. Prečítajte si 7 spev Hájnikovej ženy. Vystríhal pred narúšaním prirodzenej rovnováhy a vo svojej geniálnej básnickej intuícii pretrpel všetko, čo si človek na seba hotuje svojím necitlivým a nezodpovedným správaním, svojou plytkosťou, sebeckou povrchnosťou a z nich vyplývajúcou aroganciou. Nájdete to v 4. speve Hájnikovej ženy. Burcuje svedomie národa i sveta, vyzýva k zodpovednosti za každý čin, vyznáva úctu ku skutočným hodnotám a verí vo víťazstvo dobra. Jeho životná púť sa skončila 8. novembra 1921. Život jeho básnického diela závisí už len od nás.

O uvedomenie si tejto našej podlžnosti vás prosím.

Z celého srdca Vám želám milostiplné a radostné Vianoce, veľa dobrého zdravia a hojnosť božieho požehnania.

Vaša Eva Kristinová