Eva Kristinová vybrala pre vyspelých recitátorov.

Pavol Országh Hviezdoslav

Neochabuj, tak si čo deň

vzdychnem, lepšia snaha vo mne!

Že som ešte niečo hoden,

zachovaj mi povedomie;

hoden, dač, keď aj nie veľa,

no čo v behu je a platí:

babka trebárs pootrelá

biednemu preds´ peniaz zlatý;

kúsok chleba pre sirotu,

rosa kvietku počas spary,

van, čo sfúkne kropaj potu,

lúč, nímž smútok zbronie v tvári,

fľajstrík, aspoň zmŕtviť ranu,

keď nie zceliť; kraj priekopy

prst zdvihnutý k vystríhaniu,

steblo tomu, kto sa topí...

Len ty, božská sila ducha,

ty si naše žitie pravé!

Tebou srdce zvonom búcha,

myšlienkou jak svitáš v hlave:

tak zveš k práci voči vzorom,

zrkadlám nad štíty zeme;

hej, tys´ svätý kúpeľ, v ktorom

v cnôt sa lotos rozvijeme...

Bez teba – čo sme? Ech, trocha

hliny, hrnčiarova zhnetež

čo obrastá machom socha;

klin, kam krajčír vešia veteš,

šij, čo jarmo času zhýba,

ústa, čo len pokrm dzobú,

ruky k službe potrieb iba,

nohy s čriev nákladom k hrobu;

na smetisko odsúdení,

črepy, čo nič neosožia,

troska sme vtom okamžení,

jak nám umkneš, iskra božia...

 

Neochabuj, ó, nie vo mne!

Strvaj poslednými po deň,

šeptajúce povedomie,

že som ešte dychu hoden.

Vybrané z kníh Dozvuky a Stezky

Básne sú bez názvov