Čítanie pre rodičov a učiteľov
Vítam si Vás, milí moji, na našom poslednom spoločnom  stretnutí pri rozprávaní o M. R. Štefánikovi

Pokúsim sa dorozprávať druhú časť životného príbehu nášho hrdinského velikána generála Dr. Milana Rastislava Štefánika, ktorého, ako povedal Alexander Matuška: „Si budeme pripamätúvať na veky vekov, kým len tento národ bude národom.“

S doktorátom na Karlovej univerzite v Prahe, plný odhodlania, s odporúčacím listom svojho profesora astronómie riaditeľovi parížskej hvezdárne v Meudone, profesorovi Julesovi Janssenovi prichádza mladý Štefánik do Paríža. Tam ho finančne nezabezpečeného zaskočila prekážka. Riaditeľ hvezdárne bol na cestách mimo Európy a nikto nevedel, kedy sa vráti. Ocitol sa v zúfalej situácii, ale verný svojmu odhodlaniu „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem“ nerezignuje. Začal grátis pracovať v medounskej hvezdárni. Vďaka svojim vedomostiam, vynaliezavosti a zručnosti opravil a zdokonalil aj niekoľko nefunkčných prístrojov. Keď sa pán riaditeľ konečne vrátil, mladého nadšenca bez zaváhania prijal. Netrvalo dlho a rád by bol v tomto nefrancúzovi videl svojho nástupcu. Cudzinec Štefánik sa čoskoro, vďaka uverejňovaniu svojich prác, stáva členom Francúzskej astronomickej spoločnosti, Astronomickej spoločnosti v Heidelbergu, držiteľom patentu prístroja na použitie farby vo filme a fotografii a postupne, vďaka svojmu talentu i ďalších patentov.
Zo Janssenovho poverenia 6-krát vystúpil na Mont Blanc, aby v tamojšom observatóriu (skôr búde) konal hvezdárske pozorovania. Jeden z týchto výstupov sa vďaka Štefánikovej húževnatosti zaslúžil o jeho vstup do najvyšších spoločenských kruhov. Nosiči v Chamonix zabudli dolu debnu s potravinami, na čo sa prišlo až na mieste. Vrátili sa po ňu, ale medzitým sa počasie natoľko zhoršilo, že Milan Rastislav Štefánik so svojím asistentom Millochauom zostali hore odrezaní od sveta bez jedla plných 9 dní. Živili sa iba snehom, čo víchrica nafúkala do ich mrazivého prístrešku. Keď sa počasie konečne upokojilo v Chamonix sa rozhodli vyslať na Mont Blanc záchrancov, aby zniesli ich mŕtve telá. Ale div sa svete Štefánik s asistentom medzitým už sami zišli dolu. Noviny sa pretekali vo vykresľovaní tejto senzácie. Každý sa chcel stretnúť s dvojicou zázračných mužov, čo dokázali to, čo nikto nečakal. Millochau vyhlásil, že nebyť Štefánikovho odhodlania zvíťaziť nad živlami:
Štefánik povedal: Moja pevná vôľa úmerne vzrastá tou mierou, ako sa mi stavajú do cesty prekážky  neboli by to nepredstaviteľné peklo prežil.
Štefánikovi už ako rešpektovanému vedcovi vydáva Francúzska akadémia vied jeho vedecké práce a uvádza, ako si to Štefánik želal, jeho priezvisko s mäkčeňom, ktorý Francúzi nepoznajú – Aký som, taký som, zostanem vždy svoj – verný kultu pravdy, krásy, energie.
Roku 1906 sa zúčastňuje na astronomickej expedícii do Turkestanu, zastavujúc sa v Petrohrade a Samarkande, čo na spiatočnej ceste spojil s návštevou Lva Nikolajeviča Tolstého.
Keď v roku 1908 skončila činnosť observatória na Mont Blancu, Štefánik sa s plným zápalom vrhol do finančne nákladných astronomických expedícií. Ako cudzincovi na ne francúzske vedecké inštitúcie neprispievali. Tieto jeho cesty boli neskôr spájané aj s diplomatickými povereniami využívajúcimi Štefánikovo čaro osobnosti a jeho schopnosť zblížiť sa s ľuďmi bez ohľadu na to, kde žijú, z akej spoločenskej vrstvy pochádzajú, akú vieru vyznávajú (Afrika, Ázia, Oceánia a neskôr Južná Amerika).
Cestou na Tahiti sa v New Yorku stretol popri iných osobnostiach s obetavým slovenským národovcom, predsedom Slovenského národného spolku, obchodníkom A. S. Ambrósem, s ktorým tiež preberali svetovú, ale najmä slovenskú situáciu. Naši krajania Štefánika všade radi vítali. V krajanských slovenských novinách si prečítali ako raz v Uhorsku s ním cestujúci maďarskí kandidáti volieb mu zakázali hovoriť po slovensky. Keď to odmietol, chceli ho násilím vyhodiť z vlaku, ale on im hmatom judo vykrútil ruky.
Na Tahiti, založil 3 meteorologické stanice domorodci ho s obdivom nazývali Človek, čo počíta hviezdy (Tatahiofetia), alebo Muž s očami farby morského prúdu medzi korálovými útesmi (Eripenehapate).
V roku 1911 po návrate z Tahiti sa ponáhľa domov. „Chcel by som účinkovať vo svojom národe, ktorý som nikdy neprestal milovať.“ Treba si nám uvedomiť, že všetky vtedajšie ďaleké cesty trvali oveľa, oveľa dlhšie a boli aj oveľa komplikovanejšie a namáhavejšie ako dnes.
Štefánik predvídal hroziaci veľký konflikt a pri každom stretnutí nielen vo vyššej spoločnosti hovorieval o neudržateľných pomeroch v Rakúsko-Uhorsku. A keď hovoril o svojom Slovensku, bol vždy neprehliadnuteľne dojatý.
V roku 1912 podniká vedecko-diplomatickú cestu do Brazílie a Ekvádoru.
V apríli 1913 bol za svojho života posledný raz doma, vo vlasti, na pohrebe svojho otca.

10. júla 1914 je menovaný rytierom Čestnej légie, čo bolo skvelým zadosťučinením za príkoria intrigánskych závistlivcov, ktorým musel ako cudzinec vo Francúzsku čeliť.
Po sarajevskom atentáte prichádza mobilizácia a čoskoro vypukla prvá svetová vojna 1914 –1918.
M. R. Štefánik si nástojčivo uvedomoval, že v tomto urputnom zápase nastáva pre nás historická chvíľa, v ktorej sa môže rozhodnúť o zmene osudu slovenského národa. Vydáva preto manifest všetkým Slovanom v Rakúsko-Uhorskej armáde: „Slovania: Česi, Slováci, Poliaci, Slovinci, Srbi a Chorváti, vy, ktorí kráčate v zbroji proti francúzskym hraniciam nezabúdajte, že nemecko-maďarská spupnosť a nenásitnosť vyvolala túto vojnu. Ničomníkom  musí byť, alebo slepým, hluchým a pomäteným, kto by tvrdil opak. Dejiny neúprostne vydajú svedectvo o pravde.“ Týmto prevolaním sa začína jeho apoštolské účinkovanie počas vojny. Jeho neuveriteľne propagačné dielo u mocných tohto sveta, ktorých bolo treba neúnavne presviedčať, že náš národ si zaslúži lepší osud ako ten, čo má v žalári národov.
Vojenskú službu nastúpil 28. januára 1915. 11. apríla ukončil výcvik ako pilot-desiatnik a už v máji bol povýšený na nadporučíka. Po 3 mesiace uskutočňoval odvážne výskumné lety na veľkú vzdialenosť nad nepriateľom. Svoju vynaliezavosť uplatnil v zdokonalení pozorovacích a bombardovacích prístrojov. Navyše sa zaslúžil o zorganizovanie meteorologickej služby vo francúzskej armáde, čo sa prihodilo tiež veľmi originálnym spôsobom. Keď generál Foch prechádzal chodbou, nadporučík letectva Štefánik mu ohlásil, že dispozície hlavného stanu pre front na zajtrajší deň nebude možné uskutočniť. Generál zaskočený v armáde nezvyklou smelosťou mladého dôstojníka, na prísnu otázku prečo, dostal stručnú odpoveď: lebo bude pršať.
Od toho pamätného 3. júna už každý večer posiela Štefánik do generálneho štábu meteorologickú predpoveď. A nielen to. Na jeho žiadosť zaraďuje generálny štáb do zoznamu aj heslo: Slovák. Štefánik si zapísal do denníka: „Konám horlivo svoju povinnosť, aby som robil česť slovenskému národu a dokázal úprimnú lásku k Francúzsku.“
U francúzskych vládnych činiteľov dosiahol, aby sa so Slovákmi a Čechmi žijúcimi vo Francúzsku napriek tomu, že sú Rakúsko-Uhorskými štátnymi príslušníkmi zaobchádzalo ako s občanmi spriateleného národa.
V septembri 1915 už ako poručík odchádza na vlastnú žiadosť so zvláštnym poslaním do Srbska, s týmto odporúčaním: Poručík  Štefánik preukázal popri cenných znalostiach vedca aj veľmi pekné vlastnosti – statočnosť, chladnokrvnosť, odvahu, čím podal dôkaz najdokonalejšieho vojenského ducha.“
Na Balkáne vykonával výzvedné lety nad frontom. Na strastiplnom ústupe opäť veľmi ťažko ochorel, na jedinom ešte ako tak letu schopnom stroji ho previezli do Albánska, odtiaľ loďou do Talianska, odkiaľ poslal do Francúzska obšírnu správu o situácii na balkánskom fronte.
Do Paríža prišiel vyznamenaný francúzskym Vojnovým krížom 4. decembra 1915 a už 13. decembra sa zoznamuje s doktorom Eduardom Benešom, ktorého sa mu podarilo presvedčiť, aby pozval do Paríža, od decembra 1914 v londýnskej emigrácii žijúceho profesora T. G. Masaryka. Až Štefánikovým vstupom do akcie sa národnooslobodzovacia činnosť, ktorú samostatne uskutočňovať už od vstupu do armády, konečne pohla dopredu. Ak nebolo jednoduché presvedčiť mocných tohto sveta o potrebe rozparcelovať Rakúsko-Uhorskú monarchiu na jednotlivé národné štáty, rovnako musel vyvinúť veľké úsilie, aby presvedčil Masaryka i Beneša, že už nemá zmyslu vypisovať memorandá. Že treba vytvoriť československú dobrovoľnícku armádu, nielen z našich krajanov žijúcich v zahraničí, ale aj z radov vojnových zajatcov. Toto nielenže skoncipoval, ale na uskutočnenie tejto myšlienky sa aj sám podujal.
Je spravodlivé konečne si nám Slovákom uvedomiť, že bez zázračných schopností, odvahy myslieť a húževnatej práce Milana Rastislava Štefánika, by sa nikdy nebolo podarilo rozbiť žalár národov a priniesť im slobodu vykúpenú vlastnou krvou.
A vytvoriť spoločný štát Čechov a Slovákov, prvú československú republiku.
Len generál doktor Milan Rastislav Štefánik na ktorého zo začiatku Masaryk s Benešom pozerali ako na fantastu, dokázal otvoriť Masarykovi dvere, ktorými ho uviedol k najvplyvnejším osobnostiam tých čias. Len Milan Rastislav Štefánik vytvoril légie, dúchal do pahrieb kde bolo treba dúchať a hasil všade, kde horelo. Len jemu sa podarilo získať dobrovoľníkov z USA, len on bol schopný presadiť vznik československých légií zo zajatcov v Taliansku. Len on sám už ťažko chorý, v hodnosti generála francúzskej armády, dokázal zdisciplínovať našich vyčerpaných, a preto sa i búriacich legionárov na Sibíri a vybaviť ich návrat do vlasti cez Vladivostok.  On niekoľkokrát križoval svet z východu na západ a zo západu na východ. A keď vznikla v októbri 1918 Československá republika, bol ešte, plniac svoje povinnosti, ďaleko od domova.
A doma nevedeli, čo s ním. Páni Masaryk a Beneš ho už ani doma nepotrebovali.
„Co uděláme s naším dráteníkem? Já ho tady nechci.“ – napísal neskorší tatíček Masaryk a prezident „Osvoboditel“ Benešovi, neskoršiemu prezidentovi „Budovateľovi.“
Keď generál Dr. Milan Rastislav Štefánik všetko zdarne dokončil a uzavrel, keď dal v Taliansku do poriadku nedorozumenie, ktoré zapríčinil Eduard Beneš, 4. mája 1919 v Gallarate vykonal po veľkej oficiálnej rozlúčke pred odletom do vlasti slávnostnú prehliadku našich domobrancov.
A potom už len tragédia v Ivánke pri Dunaji, kde ho nikto, ale celkom nikto, nečakal.

Na rozlúčku vyjadrenie Alexandra Matušku k Štefánikovmu nehynúcemu odkazu:
„Lebo bol Slovák a nikde nikdy to nezaprel. A čo nám odkazuje ako Slovákom?
Nám, ktorí sme nikdy neboli na scéne, lebo nás z nej vždy niekto odstrčil, ktorí sme hrali svoje úlohy nie v jase dní, lež po žalároch. Učí nás nebáť sa malosti zemepisnej, zaväzuje nás k službám rodu, za ktorého sa neplatí, zdôrazňuje, že niet slobody, kde niet vzdelanosti a charakterov, zaklína nás bdieť nad tým, aby neprišli na zmar znoj a krv tých pred nami.“

Vaša
                 Eva Kristinová