Milí moji a naši,
opäť Vás oslovujem, navyše v mesiaci, kedy sa už všetko krásne zelenie, kvitne a vonia jarou v jej plnom rozpuku. Máj však nie je iba mesiacom, v ktorom príroda oslavuje v naplno rozvinutej kráse svoje znovuzrodenie. Máj je pre ľudstvo ako také radostný, ale pre nás Slovákov popritom aj boľavo pamätný mesiac. Poďme však od začiatku.
STAVANIE MÁJOV
1.mája ráno sa na našich dedinách hrdo k nebu pnuli farebnými stuhami vyzdobené máje, ktoré v noci postavili zaľúbení mládenci ako vyznanie lásky a obdivu pred obloky svojich milých. Čiže 1. máj bol nielen sviatkom lásky, ale súčasne i sviatkom s láskou vykonanej práce. Tá výsledná krása bola predsa podmienená najprv tvrdou robotou. Predovšetkým vybrať v hore strom, sťať ho, zbaviť konárov i kôry a potom ho nocou dopraviť na vyhliadnuté miesto. A napokon ho bezpečne postaviť. V žiadnom prípade to nebola ľahká práca. Preto si pri nej mládenci navzájom pomáhali, čiže šlo o radostnú tímovú robotu. Tradícia májov sa dodnes pestuje aspoň postavením jedného krásneho mája pre všetkých, nielen na našich dedinách, ale i vo väčšine našich miest.
SVIATOK PRÁCE
V celosvetovom meradle je 1.máj sviatkom práce. Práca je prirodzeným prejavom a zdravou nevyhnutnou potrebou nielen človeka, ale všetkého živého na zemi, pod ňou, vo vode i vo vzduchu. Pri tejto príležitosti pripomínam báseň nášho velikána Pavla Országha Hviezdoslava, ktorý vzdal hold ľudskej, kdekoľvek a na akomkoľvek spoločenskom rebríčku, čestne vykonávanej práci vo svojej básni O práci všetka česť. O sviatku práce sa v jeho časoch nikomu ani nesnívalo.
MILAN RASTISLAV ŠTEFÁNIK
4. mája iba na tretí deň po radostnom prvom máji si pripomíname tragédiu, ktorá kruto zasiahla do ďalšieho vývinu pomerov v len nedávno vzniknutej Česko-Slovenskej republike. (1919) V hlbokej úcte sa klaniame pamiatke najväčšieho syna nášho moderného slovenského národa astronóma, vedca, vynálezcu, letca, ministra vojny, francúzskeho generála, doktora Milana Rastislava Štefánika. Toho tragického 4. mája sa ako 39-ročný po rokoch neutíchajúcej nadľudsky obetavej činnosti, vracal do vlasti v dvojplošníku Caproni 450. Pilotovali ho dvaja najlepší talianski vedci nadporučík I. Mancinnelli-Scotti a seržant H. Herlino s mechanikom, strelcom Agginutim. Lietadlo sa dodnes za vierohodne nevyjasnených a preto záhadných okolností zrútilo medzi Vajnorami a Ivankou pri Dunaji. Na mieste tragédie je postavený pamätník, ktorého autorom bol svetoznámy architekt Dušan Jurkovič, autor i Štefánikovej grandióznej mohyly na Bradle. Na oboch týchto miestach sa nielen každoročne 4. mája konajú oficiálne pietne spomienky vďaky, ale i po iné dni sem prichádzajú ľudia, aby sa poklonili pamiatke tohto veľkého Slováka, Európana a v tom najčistejšom zmysle slova i svetoobčana, generála Dr. Milana Rastislava Štefánika.
8. mája oslavujeme koniec druhej svetovej vojny na európskom kontinente, ktorá si vyžiadala 60 miliónov obetí na životoch a státisícov na zdraví tých, čo jej hrôzy prežili.
DEŇ MATIEK
Druhá májová nedeľa je krásnym rodinným sviatkom, Dňom matiek. Ako človek starne, čoraz viac si uvedomuje, za čo všetko vďačí svojej láskavej matke, čo pre neho jeho mať urobila a obetovala, aby sa mu mohla celá odovzdať a vychovať z neho platného člena ľudskej spoločnosti.
Tieto štyri dátumy sú podľa mojej mienky najdôležitejšími dátumami, ktoré si treba v máji pripomínať. Predsa však som presvedčená, že v tomto významnom roku 2010 si veľkosť generála Dr. Milana Rastislava Štefánika zaslúži, aby sme si podrobnejšie zrekapitulovali jeho život a nepredstaviteľne bohaté dielo, ktoré za tých svojich nedožitých 39 rokov stihol vytvoriť.  Jeho nehynúce zásluhy o náš život ako národa vrátane i toho najsúčasnejšieho života.
V tomto roku si okrem tragédie pripomenieme i 130. výročie jeho narodenia. Na svet prišiel 21. júla 1880 ako šieste dieťa vlasteneckej rodiny evanjelického farára Pavla Štefánika a jeho manželky Albertíny na Košariskách. Jeho ujovia Viliam a Ľudovít Šulekovci bojovali ako hurbanovskí dobrovoľníci v prvom slovenskom národnom povstaní (1848-49), za čo bol Vilko 20. októbra 1848 pri Hlohovci obesený a Ľudovít uväznený v komárňanskej pevnosti, kde zomrel 17. júna 1849.
Rozhovory na národnú tému, ktoré Milanko od najútlejšieho detstva počúval sa hlboko vryli do jeho citlivej duše a spoluvytvárali v budúcnosti jeho rýdzi charakter.
Ešte v predškolskom veku prekonal čierne kiahne, smrteľnú chorobu spojenú s veľmi vysokými horúčkami. Ako 6-ročný začal chodiť do miestnej slovenskej ľudovej školy, kde bol spomedzi svojich 120 spolužiakov (v jednej triede) svojou usilovnosťou a dychtivosťou po poznaní najlepší. Nakoľko po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní (1867) boli postupne mestami začínajúc rušené slovenské školy, ako prvé všetky tri slovenské gymnáziá (v Revúcej, v Kláštore pod Znievom  a v Turčianskom svätom Martine) ho už ako 9-ročného rodičia poslali do Šamorína, aby si tam pred nástupom do gymnázia dobre osvojil základy nemčiny a maďarčiny. Tým sa mu definitívne skončilo detstvo v kruhu milovanej rodiny a lone prekrásnej prírody, a začala sa tvrdá práca na sebe samom.
Po úspešnom vychodení 4. triedy v Šamoríne nastúpil ako 10-ročný na 3 roky do evanjelického lýcea vo vtedajšom Prešporku. Po Bratislave nasledujú vyššie triedy gymnáziá v Šoproni a po ňom v Sarvaši, kde v roku 1898 maturoval s vyznamenaním. Vďaka výchove v rodičovskom dome nepodľahol silnému maďarizačnému nátlaku. Za odmietnutie prevolávať na slávu Košúthovi mu hrozilo vylúčenie zo školy za vzburu, čo žiadali jeho rozvášnení spolužiaci. Našťastie, sa ho zastal riaditeľ gymnázia, ktorý  mu bol ochotný vystaviť v latinčine maturitné vysvedčenie, lebo Štefánik argumentoval tým, že maďarsky napísanému vysvedčeniu by na zahraničných univerzitách nerozumeli. (On ho v maďarčine mať nechcel.)
Ako 18-ročný plný odhodlania so svojím celoživotným heslom: „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem,“ skromne odený a s ešte skromnejšou batožinou, v ktorej si niesol aj obľúbenú Slávy dcéru Jána Kollára, Spevy Jána Bottu, Verše Svetozára Hurbana Vajanského a Kralickú bibliu s temer prázdnou peňaženkou začal študovať v Prahe na Českej vysokej škole technickej, aby splnil želanie svojho otca, ktorý chcel mať z neho architekta. Po dvoch rokoch štúdia však prestúpil na prírodopisný smer Filozofickej fakulty Karlovej univerzity, kde sa dychtivo pohrúžil do štúdia astronómie, ako aj iných vedných odborov. Všetko ho zaujímalo, a preto po celé štyri roky štúdia bol jeho študijný program veľmi bohatý. Vďaka svojej usilovnosti a všestrannému talentu zaujal významných českých univerzitných profesorov, ktorí ho ďalej zoznámili s predstaviteľmi českej vedy a kultúry. A nielen to. Radi sa stretávali s týmto rozhľadeným, prirodzene sa správajúcim, dôstojne skromným, pozorným a veľmi inteligentným mladým slovenským vlastencom, ktorý vedel neodolateľne rozprávať o svojom milovanom Slovensku a nielen o ňom. Preto ho pozývali a prijímali ho i vo svojich rodinách. Štefánik okrem týchto aktivít pracoval v spolku slovenských študentov Detvan, kde rád recitoval najmä Bottovu Smrť Jánošíkovu a bol vynikajúcim tanečníkom. Najčastejšou náplňou týždenných stretávaní v Detvane, boli literárno-historické, politicko-filozofické a sociálno-politické prednášky a úvahy čerpajúce najmä zo spisov Darwina, Lva Nikolajeviča Tolstého, T. G. Masaryka ako i ďalších mysliteľov, vrátane Engelsovho Pôvodu rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Sám tam predniesol viacero prednášok i referátov.
Po Štefánikovej tragickej smrti si na stretnutia so Štefánikom takto zaspomínala česká spisovateľka Růžena Svobodová: „Bol neprekonateľný rozprávač. Mal živý postreh, ale i dar tvaru, napätia a vyvrcholenia. Rozprával vrúcne, plasticky a pôsobivo. Neraz som ho prosila, aby napísal, čo rozpráva. Sľuboval, ale nenapísal. Ak žijeme, niet kedy písať. Ak píšeme, niet kedy žiť. Jedinou drobnou útechou je to, že by mu tu nik nebol býval rozumel. Že by bol nadľudsky trpel, že pre jeho veľkosť tu niet priestoru, a že v skutočnosti ľudia nič tak nevedia nenávidieť, ako veľkosť, priamosť, čistý charakter a nepodkupnú dušu.“ Takto ho vnímali, a preto si ho aj obľúbili významní českí vlastenci. Vďaka nezištnej podpore českého staviteľa Antonína Dvořáka, ktorý mu financoval niekoľkomesačnú študijnú cestu do Švajčiarska a Talianska, strávil jeden semester na Univerzite v Zürichu, kde si zapísal len predmety odborného rázu. Dychtivého študenta si všimol a obľúbil jeho tamojší profesor Alfréd Wolfer, ktorý ho zasvätil v zürišskej hvezdárni aj do praxe. Po Zürichu si svoje vedomosti dopĺňal v Miláne a na spiatočnej ceste z Talianska sa opäť zastavil tento raz v Ženeve, aby v optickej dielni astronóma Emila Schaera študoval a u neho denne sa aj cvičil v brúsení šošoviek. Treba si uvedomiť, že Štefánik mal nielen výbornú hlavu na učenie a chuť do práce, ale bol aj veľmi zručný a vynaliezavý. Až natoľko, že neskôr niektoré jeho vynálezy patentovali. Značne zotavený, duševne aj telesne, sa po návrate do Prahy venoval doktorskej dizertačnej práci.
Dňa 12. októbra 1904 ako 24-ročný bol na Karlovej univerzite promovaný profesorom, veľkým českým básnikom Jaroslavom Vrchlickým na doktora filozofie.
Tým sa končí veľmi dôležitá etapa Štefánikovho života, ešte stále spojeného s Rakúsko-Uhorskou monarchiou, ktorá bola predprípravou na tú ďalšiu, už v celkom cudzom svete. O tomto období, v ktorom sa dotvorila jeho osobnosť, si pohovoríme pri našom budúcom stretnutí v júni.
Už sa na Vás vopred teším
Vaša Eva Kristinová