Dobrý prednes

V mesiaci knihy, a tým i v mesiaci príprav na súťažné kolá v umeleckom prednese, som sa sústredila na výber a prípravu prednesu poézie či prózy. Všeobecne platia dve veci: aby mal prednášajúci text, ktorý sa mu páči, a preto sa s ním chce podeliť, dobre zvládnutý, ale predovšetkým, aby rád čítal aj nahlas.

Na počiatku všetkého je kniha. Dobrá kniha zodpovedajúca schopnostiam interpreta vnímať prečítané. Niekedy v rokoch 864 až 866 vyslovil filozof Konštantín Cyril v 78. – 80. verši svojej zázračnej v európskej literatúre jedinečnej 111 veršov dlhej básni Proglas, napísanej v živom jazyku.

... predsa však svoje podobenstvo prikladám,

významu mnoho v málo slovách hovoriac,

lebo sú nahé bez kníh všetky národy.

Reč našich dávnych predkov, starých Slovákov, bola už natoľko rozvinutá, že tento byzantský vzdelanec v nej dokázal dokonale vyjadriť všetko to, čo vysloviť chcel a potreboval. Naša staroslovenčina, ako prvý živý jazyk sa po uznaní pápežom Hadriánom II. stala v roku 869 štvrtým kultúrnym jazykom Európy popri hebrejčine, gréčtine a latinčine.

Predovšetkým ide o vzťah k dobrej knihe, ktorý sa za mojich mladým čias vytváral už v rodinách. Večer sedávali sme my starší s mamou okolo stola. Ak bol otec doma, čítal nám on a my sme pri tom vykonávali obvyklé roboty: obšívanie, štopkanie či pletenie. Ak otec nebol doma, v čítaní sme sa striedali.

Dnes sa pochopiteľne, často i na škodu veci časy zmenili. Popri rozhlase je tu predovšetkým televízia, internet s počítačovými hrami a ďalšie vábidlá, ktoré za mojej mladosti neponúkali toľké možnosti často iba zabíjania času a rozbíjania prirodzenej ľudskej potreby spoločnej komunikácie v rodinách. Iste boli aj rodiny, kde sa na knihy až natoľko nemyslelo. Ale boli tu rôzne kalendáre, ktoré na ľudí v dobrom vplývali a v rámci možností ich aj vzdelávali.

A bola tu škola a v nej obetaví učitelia, ktorí milovali svoje povolanie a svojím osobným príkladom prenášali na nás svoj vzťah ku knihám a ich autorom. Mali na nás napriek tomu, že nás v triedach bývalo požehnane, akosi viac času. Učiteľ sa mohol pred žiakmi otvoriť a vyznať sa na hodinách slovenčiny zo svojej lásky k nej. Jeho vzťah k nám a predmetu, čo učil, nás priťahoval a my sme siahali po knižkách, alebo dychtivo obzerali obrázky zo sveta a potom prstom na mape putovali po tých neobyčajných cudzích krajoch. V čítankách sme mali veľa básničiek a nadšený učiteľ nás dokázal tak naladiť, že sme sa ich radi učili aj prednášali. Výhodou tiež podľa mňa bolo, že učitelia sa vo vtedajšej ľudovej škole na hodinách nestriedali. Okrem náboženstva učili všetky ostatné predmety, takže nás veľmi dobre poznali, a preto sa im ľahšie s nami i nám s nimi pracovalo. Napríklad v triede mali v skrini k dispozícii svoje husličky, a keď videli, že to s nami dnes akosi nejde, vzali ich do ruky a spolu sme si zaspievali voľaktorú z tých našich veselších. Tým nás dostali presne ta, kde potrebovali, do nálady pracovať.

Prepáčte, že som troška odbočila. Pokiaľ ide o výber: podľa mojej mienky treba aby tí, čo sa hlásia, či prichádzajú na súťaže predovšetkým sami radi a veľa čítali. Vtedy sa im bude o svojom výbere ľahšie uvažovať. Tým pedagógovi odpadá hľadať aj samotný text (ako je dosť zaužívané) a zostáva mu „iba“ poradná úloha, aby žiakovi navrhol to, čo je pre neho z ponúkaného najvhodnejšie. Prípadne, aby ho aj inak usmernil. Pokiaľ ide o samotné štúdium textu sú dva základné typy. Prvý sa najprv text naučia naspamäť a potom pracujú na jeho výbere. Text sa učia po strofách a až potom, keď si ho dajú dokopy, pracujú na jeho interpretácii. Mne tento spôsob absolútne nesedí. Ja patrím k tomu druhému typu, ktorý je pripúšťam, na čas oveľa náročnejší, ale podľa mojej mienky bezpečnejší, lebo ma istí. Budem hovoriť preto iba o sebe, s prosbou, aby ste môj návod brali iba informatívne a nie ako jedinú možnosť, lebo taká neexistuje.

Keď ma určitý text osloví, tak sa k nemu automaticky vraciam. A pretože ma čoraz viac priťahuje, si ho celý čas od začiatku do konca, bez ohľadu na jeho dĺžku čítam. A keďže sa mi čoraz viac páči, prepíšem si ho do zošita ku tým svojím naj, naj, naj. A už si ho potom čítam z toho zošita a ak sa mi žiada potešiť sa s ním častejšie, prepíšem si ho ešte aj samostatne na papier, aby som ho mala vždy po ruke. Tým nevdojak prenikám do jeho odkazu, či hlavného smerovania bez toho, aby som si uvedomovala, že na ňom už de fakto aj pracujem a tým sa ho aj učím. Ja totižto napriek tomu, že sa o mne traduje, že mám vraj jedinečnú pamäť, nie som schopná naučiť sa hocijaký text. Text ma musí osloviť, musí mi byť vlastný. A potom odrazu, celkom nečakane, náhodou zistím, že ho už viem. Býva to večer, keď už uvoľnená pred spánkom ležím v posteli a odrazu mi sám od seba naskočí a znie mi bez toho, že by som sa bola o to snažila. To je tá chvíľa od ktorej už viem, že sa mu môžem začať naplno profesionálne venovať. To značí, čítať si ho už vedome v rozhodnutí, že sa s ním podelím aj s obecenstvom na verejnosti.

Či už som naozaj pripravená na vystúpenie, mi povie zrkadlo zavesené v kúpeľni nad umývadlom. Pozerajúc sa sama sebe sústredene do očú si ho po prvý raz nahlas, ale iba mechanicky hovorím. Ak to dokážem bez zádrheľov, skúsim to povedať sama sebe do zrkadla tak, ako to cítim. Ak aj to dokážem, už si text potom len čítam, opäť prepisujem, nahlas hovorím v pomalom alebo rýchlom tempe a čakám na príležitosť. Tá zákonite skôr či neskôr aj príde.

Treba sa mi priznať, že sa mi aj stalo, že som po prvotnom nadšení pri opakovanom čítaní zistila, že to, čo ma oslovilo, bol iba akýsi prázdny efekt. S takým textom sa rozlúčim na veky vekov.

Môj spôsob učenia textu je pre mňa overene bezpečnejší, lebo voľne plynie ako rieka. Ak sa mi pri vystúpení stane, že mi čosi vypadne, nezastaví ma to, lebo sa zachytím tam, kde ma to prirodzene priplavilo. Papier či knižka v ruke mi nedovolia absolútne sa uvoľniť, sú ako plavecké koleso, ktoré bráni interpretovi aby sa ponoril a pozrel hlbšie pod hladinu. Veď dobrý text je ako šíre more a interpret je potápač, ktorý sa doň ponorí do najhlbšie, aby z nájdeného vytiahol na boží svet perlu, čo v ňom našiel. Preto je podľa mojej mienky pre obecenstvo nielen zaujímavé, ale aj potrebné, aby sa interpret do textu ponoril čo najhlbšie. Vtedy, ak by ten istý text prednášalo aj viac recitátorov za sebou, každý prednes bude iný, lebo každý sme iný a svoj. Každý máme inú psychickú a fyzickú kondíciu, a keď úprimne pracujeme, výsledok je kvalitný a pritom možno celkom rozdielny, lebo každý objavil niečo iné.

V umení neexistuje iba takto a nie inak! Všetko, čo je presvedčivé, je správne. Preto teraz apelujem na učiteľov a porotcov.

Bolo to v Seredi, kde sme mali mať s mojou celoživotnou umeleckou partnerkou klaviristkou Klárou Havlíkovou koncert pre študentov gymnázia. Chodili sme vždy o hodinu skôr, ale na javisku prebiehala práve súťaž v umeleckom prednese. Sadli sme si do hľadiska a sledovali záverečné vystúpenia. Uchvátil ma prednes žiaka, ktorý interpretoval Chalupkovho Valibuka. Bolo to geniálne vystúpenie. Ten tretiačik bol zázračný a presný vo výraze aj geste. Sálala z neho radosť, že sa delí s tým, čo má rád. Priam ako slniečko. Tak ma strhol, že som mu zatlieskala. Panie porotkyne sa znechutene obzreli a všetko to nové, radostné a jedinečné mu skritizovali. Nedalo mi, vykríkla som: Pre Boha. Porota v dobrej snahe vmestiť sa do tabuliek práve zabíjala jedinečný talent. Urazené panie učiteľky to neboli ochotné pochopiť, márne som sa o to snažila. Chlapček medzi tým s plačom odišiel a ja som, žiaľ, už nemala ako sa s ním pozhovárať, utrieť mu slzy, vybozkávať si ho a podporiť ho v tom, aby prednášal texty tak, ako ich vníma a cíti. Možno aj preto ma táto krivda natoľko vzala, že ani ja som sa nikdy na školských pretekoch neumiestnila. Jediné, čo som vždy dostala, bola pochvala za výber.

Pokiaľ ide o texty, moje všeobecné odporúčanie vychádza z praxe. Podľa mojej mienky sa treba sústrediť predovšetkým na klasiku. Na nej sa najlepšie ukážu, a preto i hodnotia všetky klady i nedostatky prednášajúceho. Pokladám súčasne za potrebné podotknúť, že pod klasikou rozumiem rytmus a rým verša bez ohľadu na obdobie, v ktorom bola báseň napísaná.

1. Len na rytme bez rýmov je postavená báseň Ivana Kraska Vesper Dominicae. V nej prirodzene dodržiavaný rytmus nemôže nikoho nechať na pochybách, že ide o nádhernú báseň.

2. Veľmi zaujímavo kombinoval rytmus a rým už štúrovský básnik Ján Botto vo svojej básni Báj na Dunaji. Na vyrozprávanie deja použil iba rytmus tak, ako v ňom znejú hrdinské básne juhoslovanských Slovanov, kým priama reč Bielej húsky s červenýma ústy – našej ľúbozvučnej slovenčiny – je napísaná v rýmoch.

Celkom na záver si prečítajme ako nehynúci odkaz kratučkú a súčasne absolútnu otázku – odpoveď nášho velikána Milana Rúfusa z jeho predposlednej zbierky Báseň a čas.

Skrytý svet básne

Odkiaľ si prišla k nám?

A načo ti je slovo?

Hovoriť to isté?

Len povedať to novo?

Hovoriť tak isto?

No rieknuť čosi nové?

Čo nám to ukrývaš?

Báseň v tom tvojom slove?

A rozmnožuješ ním

i poznanie i krásu.

Vestálka večného,

a pritom dcéra času.

Teším sa na naše budúce stretnutie.

Eva Kristinová