Chvíľka na zamyslenie

Opäť sa stretávame, aby sme pokračovali v našom rozhovore. Napriek tomu, že už ide o novembrové stretnutie, dovoľte mi, aby som začala trocha netradične.

Pred niekoľkými dňami, celkom koncom októbra (29. 10.) sme mali príležitosť pripomenúť si, že uplynulo 194 rokov odo dňa, kedy v skromnej dedinskej škole v Uhrovci pribudol do učiteľskej rodiny chlapček, ktorému pri svätom krste dali meno Ľudovít. Nik vtedy netušil, že na náš malý slovenský svet prišla budúca veľká osobnosť nášho bytia – vzdelanec, mysliteľ a vedec, básnik, spisovateľ, pedagóg, kodifikátor spisovnej slovenčiny – náš geniálny velikán Ľudovít Štúr.

Už na univerzitných štúdiách v Halle rozpoznal tamojší profesor Pott Štúrove nezvyčajné danosti a predpoklady na veľkú vedeckú kariéru. Tento uznávaný jazykovedec európskeho, vtedy svetového formátu bol presvedčený, že v mladom, po vzdelaní dychtiacom študentovi konečne našiel svojho nádejného pokračovateľa, svojho budúceho nástupcu. Veď Štúr napriek svojmu mladému veku už vtedy popri hebrejčine, gréčtine a latinčine ovládal i sanskrit – prapôvodný jazyk z ktorého sa vyvinuli všetky neskoršie jazyky indoeurópskych národov. Preto ho profesor Pott medzi iným poveril, aby zmapoval všetky cigánske nárečia v Uhorsku. Popri hlavných slovanských jazykoch a pasívnom ovládaní francúzštiny a taliančiny, mladý vysokoškolský študent celkom samozrejme vedel perfektne po nemecky a po maďarsky. Neskôr na Uhorskom sneme v Bratislave, kde v roku 1847 vystupoval ako poslanec za kráľovské mesto Zvolen a žiadal zrušenie nevoľníctva ako i uznanie a zrovnoprávnenie postavenia všetkých národností v Uhorsku, mal zo všetkých poslancov najdokonalejšiu a najvycibrenejšiu maďarčinu, ktorá už vtedy bola rokovacím jazykom na sneme.

Napriek zaiste neobyčajne lákavej ponuke zasadnúť do kresla univerzitného profesora na Olympe európskej jazykovedy a s tým súvisiacim významným spoločenským postavením i veľmi dobrým finančným zabezpečením sa Ľudovít Štúr po úspešnom dokončení štúdií rozhodol vrátiť domov. Vedome sa zriekol všetkých vábivých výhod, lebo ako pravý vysokovzdelaný vlastenec, cítil svoju zodpovednosť za národ, z ktorého vzišiel. A tým i svoju povinnosť povzniesť našu slovenčinu na kultúrno-zjednotiteľskú úroveň, ktorá jej patrí.

Už počas štúdií v Halle ho jeho profesor Pott upozornil na nezastupiteľnú výnimočnosť stredoslovenských nárečí, ktoré sú priamou pokračovateľkou staroslovenčiny. Na túto tému potom Štúr už ako prednášajúci na bratislavskom evanjelickom lýceu korešpondoval so všetkými významnými slovanskými jazykovedcami. Všetci s výnimkou českých ho utvrdzovali v jeho presvedčení o jedinečnom postavení stredoslovenských nárečí. V knižnici starého evanjelického lýcea v Bratislave na Konventnej ulici majú vo vitríne pod sklom vyložený – v stredoslovenskom nárečí písaný – list ruského slavistu a jazykovedca Osipa Maximoviča Boďanského, ktorý v ňom adresáta Ľudovíta Štúra vyzýva, aby sa už konečne rozhodol urobiť ten nanajvýš pre Slovákov potrebný krok a vyhlásil stredoslovenské nárečia za spisovný jazyk Slovákov – spisovnú slovenčinu.

A keď sme už urobili jednu výnimku, pri ktorej sme sa vrátili o 194 rokov, navrhujem, aby sme posunuli zázračné ručičky času ešte hlbšie do minulosti. Pred 1125 rokmi, čiže 26. októbra 884, po ôsmich mesiacoch sústredenej práce dokončil arcibiskup Metod, diktujúci svojim dvom žiakom vynikajúcim skoropiscom svoj úplný preklad Biblie, ako i Nomokánonu (Pravidlo zákona) a Kníh otcov. On, vysokovzdelaný a najkompetentnejší nám tým odovzdal prvý a dokonalý preklad svätého písma z gréčtiny do živého jazyka našich dávnych predkov, do staroslovenčiny.

A ak sa vrátime ešte okolo 20 rokov hlbšie, niekedy v rokoch 864 až 867 vytvoril pre nás svätý Konštantín-Cyril svoj jedinečný Proglas, predhovor k evanjeliu svätého Jána. Ide nielen o najdlhšiu (111 veršov), ale súčasne i najdokonalejšiu a najkrajšiu báseň aká vôbec bola v živom národnom jazyku v Európe napísaná koncom druhej tretiny deviateho storočia.

Tieto diela dokazujú, že staroslovenčina, reč našich dávnych predkov, našich starých Slovákov, (nebojme sa takéhoto priznania) veď každý nový poznatok sa ťažko presadzuje, lebo zvyk je železná košeľa, ale je to tak zaužívané i u všetkých západných historikov, i všetkých slavistov (zatiaľ okrem českých, ale to sa tiež časom zmení). Čiže opakujem, reč starých Slovákov bola už vtedy na takom vysokom stupni, že bola schopná aby sa v nej slobodne mohli vyjadrovať a voľne myšlienkovo rozletieť najvyšší vzdelanci tých čias, akými nesporne obaja svätí bratia, dnešní spolupatróni Európy boli.

Nie sú to priam rozprávkové zázraky?! Aj tak by sa dalo pozerať na tieto skutočnosti, keby našou svätou povinnosťou nebolo uvedomiť si, že tieto prevzácne dary nám boli dané do vienka, ako drahocenný preddavok na všetko, čo sme už teraz povinní sami vykonať na svojom sebazveľadovaní. Lebo nič takej nevýslovnej ceny nemôže byť prijaté len ako nezáväzná náhoda.

V našom národe sa ako zlatá niť vinie od najdávnejších jeho čias zázračné pravidlo. Vždy po obdobiach zastretých temnými, zlovestnými mrakmi zmaru, vychádza žiarivé slnko. A v krátkej etape prajného osudu, nedlhé pôsobenie výničmoných osobností vráža ďalšiu, nezmazateľnú pečať do pamäti našej národnej nesmrteľnej duše. Tento genetický kód tlie v jej podvedomí počas neprajných dôb ako iskra v popole, aby sa z nej opäť rozhorel plameň vedomia a sily v budúcom prajnejšom období. Preto vari aj inak nepochopiteľne neutíchajúca snaha našich neprajníkov tú iskru v pahrebe definitívne zadusiť?! Nesmieme tomu pomáhať svojou ľahostajnosťou či nevedomosťou. Bol by to náš neodpustiteľný, smrteľný hriech. Opäť máme prajné obdobie, i keď v celosvetovej kríze. Ale opäť sme dostali šancu.

Teraz už záleží len na nás samých. Máme konečne svoj vlastný štát, našu Slovenskú republiku, ktorá vznikla tentoraz v mierových podmienkach. Preto si nám treba nielen uvedomiť, ale s vďakou za priam nadľudské snahy a obete predchádzajúcich generácií i vedome prijať svoju historickú existenciu v čase a priestore, v ktorom žijeme od nepamäti, a tým i svoju plnú občiansku zodpovednosť.

Treba sa nám len konečne zorientovať v našej histórii, aby sme poznajúc i svoje nedostatky a bojujúc s nimi stáli, vždy vzpriamene v dôstojnom vedomí, že už nikdy viac nebudeme „nehistorickými“ slúžikmi svojich dnešných susedov, niekdajších svojich vraj „historických“ pánov. Sme štafeta, čo v pote tvári odpradávna beží s pochodňou ďalšieho rozvoja a pokroku, prekonávajúc ťažkosti, aby takto obhájené a zveľadené s čistým svedomím odovzdala budúcej pripravujúcej sa generácii. Hrdá na zaväzujúcu skutočnosť, že sme boli, sme a naďalej budeme spolutvorcami stredoeurópskej i európskej histórie a kultúry.

Eva Kristinová