Ani sa mi veriť nechce, že už prešiel mesiac, ako ste si pri slávnostnom otvorení nového školského roka v pozore vypočuli a verím, že i zaspievali našu štátnu hymnu Nad Tatrou sa blýska.

Teším sa, že sa opäť stretávame na stránkach Vášho Fifíka, aby sme sa navzájom obohatili o poznanie samých seba. Len preto, že je teraz v móde citovať z myšlienok západných autorov, prečítajme si spoločne, čo povedal svetoznámy americký psychoterapeut Alexander Lowen:

„Ten, kto o sebe nič nevie, nemá o seba nijaký záujem. A ten čo o seba nemá záujem, sa ani nemôže mať rád.“

Nemal tým na mysli sebaobdiv a márnivú sebalásku. Za úplnú samozrejmosť pokladáme dodržiavame osobnej hygieny, čisté oblečenie i slušné správanie. Mať záujem o seba, mať sa rád, značí vážiť si svoj život a svoje zdravie. Ide tu prirodzene o vnímavú ľudskú dôstojnosť. O snahu vedieť čo najviac o svojich koreňoch, o svojej najbližšej i vzdialenejšej rodine. O prostredí, v ktorom žijem, o svojej dedine či meste. Nie pre nezmyselné klebety alebo iné malichernosti. Okolo nás žije veľa vzácnych ľudí, na prvý pohľad často nezaujímavých, ktorí, ako vravel Ježiš Kristus, sú soľou zeme. Oni sa nevystatujú, nestavajú na obdiv svoju múdru ľudskosť, vzdelanosť či zručnosť. Svoju skromnú lásku k práci bez ohľadu na to, na ktorom šteblíku spoločenského rebríčka stoja. Láska k tvorivej práci je prirodzene vlastná všetkým živým tvorom na zemi. I tie vtáčatá si usilovne budujú a čistia svoje hniezda. Len mnohému nášmu, tzv. moderného človeku sa to všetko v hlave poplietlo. Stratil schopnosť prirodzene sa tešiť z tvorivej práce, a po nej sa i prirodzene zabaviť. A pretože sa chce zabávať, len už nevie ako na to, „pomáha“ si alkoholom alebo inými nebezpečnými drogami, pod ktorých vplyvom upadá do neprirodzeného až nepríčetného stavu. Ničí a deštruuje nielen samého seba, ale i všetko, čo mu príde do cesty. A to len preto, že chcel byť šťastný a veselý a nepoznajúc sám seba sa zmätený vydal nesprávnym smerom.

Tešiť sa dá z toľkých vecí a toľkej krásy, ktorá, ak ju neničíme, patrí každému oku, čo na nej spočinie. Keď som bola ako 61-ročná po prvý raz v USA, viezla som sa v takom poznávacom autobuse. Odrazu, nevedno prečo, autobus zastal. Ľudia vystupovali a pozerali sa pred seba. Až keď som zbadala tabuľku s nápisom Wonderful view (Prekrásny výhľad) som pochopila –a hneď som si aj pomyslela: Bože môj, keby ste tak prišli k nám na Slovensko, viac by sme stáli, ako šli. Presne tak ako sa v našej ľudovej piesne spieva „Len čo vŕštek prejdeš, už iný svet nájdeš.“ Donedávna to platilo doslovne. Lebo nielen, že sa menila malebnosť kraja, ale s ňou sa menil i ráz ľudového oblečenia, čiže kroja a jeho obyvateľov, ich zvyky, nárečie a piesne. Na našom krásnom Slovensku máme toľko zázračných rôznorodostí. Len piesní je zaznamenaných vyše 136 tisíc, teda bohatstvo nepreberné, ktoré by sme mali poznať, byť naň právom hrdí a opatrovať si ho, aby nezahynulo. Táto nás obklopujúca toľká krása bola zverená nám, treba len otvoriť oči, srdcia a duše. V tej chvíli nás naplní vedomie zázračného bohatstva nie jednotlivcov, ale celého nášho národa. Vážme si a s chuťou sa starajme o tieto jedinečné dary, ktoré máme iba my. Aj to patrí k záujmu o seba, vďaka ktorému sme potom prosto schopní mať sa prirodzene radi.

Poteším sa, ak sa medzi nami rozvinie diskusia. Keď mi napíšete svoje pripomienky, alebo položíte otázky na to, čo vás zaujalo alebo zaujíma. Ste naša budúcnosť, ste zárukou trvania pamäti o tých, čo tu boli pred nami, či už dávno pradávno, alebo aj nedávno. Oni boli pokračovateľmi toho vzácneho, čo prevzali ako štafetu od predchádzajúcich generácií. Nie už len jedným stromom v pustatine, ale celou zelenou horou čo má svoje korene hlboko-prehlboko v našej rodnej zemi.

Naši múdri starí vravievali: „zlato sa ohňom čistí“ a toho prečisťujúceho ohňa bolo v našej slovenskej histórii neúrekom. Podľa najnovších zistení svetových genetikov a národohospodárov, zhodou okolností všetko profesorov, vedúcich výskumné tímy na prestížnych amerických univerzitách, naše slovenské korene siahajú oveľa oveľa hlbšie do minulosti, ako sa doteraz učíme. V našich génoch je až 80 % génov, ktoré nás Slovákov, spájajú s praobyvateľmi našich krajov, čo tu žili už 8000 rokov pred naším letopočtom. Tieto zistenia dávajú za pravdu tým historikom, (medzi iným aj nášmu Pavlovi Jozefovi Šafárikovi), čo tvrdili a tvrdia, že pôvodnou vlasťou starých Slovanov bola oblasť stredného Dunaja, odkiaľ sa postupne z našej odvekej domoviny rozchádzali na východ, západ, sever a juh Európy. Najprv sú o Slovanoch iba kusé zmienky Rimanov, či arabských a židovských kupcov putujúcich po starodávnej jantárovej či hodvábnej ceste, ktoré sa opäť križovali u nás. Neznie to ako rozprávka? Znie, hoci je už čoraz viac sa presadzujúcou pravdou. Prečo o Slovanoch sa až do 6. storočia vedelo tak málo? Lebo naši dávni predkovia boli lovcami a roľníkmi a roľník ticho v krvavom pote tváre, pripútaný ku svojej pôde, si ju trpezlivo pripravuje. Vtedy musel aj klčovať, potom ju kypriť, orať. Roľník musí zem obsiať, vyrastené požať, spracovať a zakladať novú úrodu. Posúva sa preto iba čiastočne a ak, tak iba veľmi-veľmi pomaly, ako si to vyžaduje jeho zväčšujúci sa rod.

 

Na záver vari iba toľko, že je nebezpečné podľahnúť často opakovaným tézam, že ľudstvu už neostáva nič iné, iba využívať to, čo bolo vynájdené, a snažiť sa rozmnožovať svoje materiálne bohatstvo. Ide o veľký omyl. K mnohému sa síce ľudia už dopracovali, ale nové poznatky vždy klopú na dvere tzv. trinástej zakázanej komnaty nepoznaného. A zasa sme pri tom záujme, o ktorom hovoril medzi inými aj na začiatku citovaný psychoterapeut Lowen. Naozaj sa nemáme prečo nudiť, ako často počúvame v televízii, redaktormi deťom kladenú otázku „A nenudíš sa?“ Neberme to do úvahy. Nové poznatky kladú mnohé otázky, čiže zaujímavej roboty je pred vami ako na kostole. Máte pred sebou veľkú budúcnosť, len sa vám na ňu treba dobre pripraviť, s chuťou sa ďalej vzdelávať a rozumne využívať svoj voľný čas.

 

Vaša teta Eva

 

Pavol Országh Hviezdoslav

 

Neochabuj, tak si čo deň

vzdychnem, lepšia snaha vo mne!

Že som ešte niečo hoden,

zachovaj mi povedomie;

hoden, dač, keď aj nie veľa,

no čo v behu je a platí:

babka trebárs pootrelá

biednemu preds´ peniaz zlatý;

kúsok chleba pre sirotu,

rosa kvietku počas spary,

van, čo sfúkne kropaj potu,

lúč, nímž smútok zbronie v tvári,

fľajstrík, aspoň zmŕtviť ranu,

keď nie zceliť; kraj priekopy

prst zdvihnutý k vystríhaniu,

steblo tomu, kto sa topí...

Len ty, božská sila ducha,

ty si naše žitie pravé!

Tebou srdce zvonom búcha,

myšlienkou jak svitáš v hlave:

tak zveš k práci voči vzorom,

zrkadlám nad štíty zeme;

hej, tys´ svätý kúpeľ, v ktorom

v cnôt sa lotos rozvijeme...

Bez teba – čo sme? Ech, trocha

hliny, hrnčiarova zhnetež

čo obrastá machom socha;

klin, kam krajčír vešia veteš,

šij, čo jarmo času zhýba,

ústa, čo len pokrm dzobú,

ruky k službe potrieb iba,

nohy s čriev nákladom k hrobu;

na smetisko odsúdení,

črepy, čo nič neosožia,

troska sme vtom okamžení,

jak nám umkneš, iskra božia...

 

Neochabuj, ó, nie vo mne!

Strvaj poslednými po deň,

šeptajúce povedomie,

že som ešte dychu hoden.