Ahoj, deti! Volám sa Paľko Poštárik a rád by som Vám porozprával o našich krásnych známkach.

K významným udalostiam vydávame na pošte novú známku. V našej poštárskej reči narodeniu známky hovoríme vydanie známky a krst nazývame inaugurácia známky. Známka má na sebe vždy pekný obrázok. Je to ako oblečenie pre bábätko. Vyberáme ho rovnako starostlivo ako rodičia.

Ako známka prichádza na svet
Keď známka prichádza na svet, je pri tom toľko zhonu ako narodenia bábätka. Veď posúďte sami. Najprv vyberáme sviatky a príležitosti, ktoré by sme chceli ľuďom prostredníctvom známky pripomenúť. To robí námetová komisia a známka je vtedy len opísaná na liste papiera. Opis známky putuje na takzvanú realizačnú komisiu, kde sa hľadá a vyberá konkrétny obrázok na známku. Okrem výberu obrázka sa tu ujovia a tety hádajú, akú cenu, čiže nominál, má známka mať a či bude výplatná, alebo zberateľská. Výplatnú známku si ľudia kupujú na pošte a lepia ju na listy alebo pohľadnice. Zberateľská známka sa dáva do albumu, a keď je ich viac, vytvoria zbierku. Realizačná komisia vyberá aj maliarov, ktorí obrázok na známku nakreslia. Nuž a potom príde rad na farbičky, štetce a ceruzky, ktorými maliari nakreslia, ako má známka vyzerať. Ale toto je len začiatok. Od maliara vezme obrázok rytec a v jeho dielni sa už tešia na robotu všetky radlá, dlátka, ihličky i zväčšovacie sklá. Rytec ryje obrázok do maličkej železnej doštičky vždy pod zväčšovacím sklom, niekedy aj pod mikroskopom, lebo na ňu musí preniesť každú drobnosť z obrázka. A iste viete, aká maličká je známka. Vždy si vravím: „To je ale trpezlivosť!“
Nuž a keď je doštička hotová, putuje do tlačiarne. Tam sa obrázok vytlačí na špeciálny papier v hárčekoch, čo znamená, že na jeden papier sa vojde tridsať a viac známok. To je narodenie známky. Naše známky sa vždy rodia v zahraničí, lebo tlačiarne známok sú obrovské a drahé. Preto musíme počkať, kým sa vytlačené známky dovezú na Slovensko.


Príbeh začínajúceho zberateľa
Ráno som vstal zavčasu. V práci ma opäť čakalo plno listov. Rýchlo som ich naukladal do svojej poštárskej tašky a vykročil som do nového dňa. Jeden doporučený list bol adresovaný predsedovi Združenia zberateľov známok. Zazvonil som. Vo dverách sa objavila tvár príjemného pána. Pekne som ho pozdravil a odovzdal mu list. Musel mi podpísať, že list prebral, lenže nemal pri sebe pero, a tak ma pozval dnu. V hale bolo plno obrazov a neboli hocijaké. Boli poskladané z mnohých poštových známok. Keď zbadal, ako zaujato si obzerám jeho zbierku, začal sa ma vypytovať, či sa mi páči. Odpovedal som popravde. Som poštár - pracujem pre Slovenskú poštu, a tak vidím veľa pekných známok. Nezbieram ich, ale veľmi sa mi páčia a rád by som ich zbieral. Lenže pravda je, že ani neviem, ako začať.
Pán s prijemnou tvárou ma pozval na čaj. Volá sa Ľuboš Filatelista. Ako sme tak popíjali čaj, pán Filatelista mi vyrozprával, ako začal zbierať známky. „Všetko sa to začalo, keď som bol ešte malý chlapec. Môj starký bol vášnivý zberateľ známok – filatelista. Vždy keď prišiel niekomu známemu list, pýtal si od neho obálku. Keď som mal šesť rokov, vzal ma starký po prvý raz na burzu. Vstúpili sme do obrovskej miestnosti, kde bolo množstvo ľudí. Všetci sa tisli k stolom, na ktorých ležalo plno albumov. Ľudia sa dohadovali, ktorú známku vymeniť za akú, iní zase dohadovali cenu. Všetci, aj starký, mali pinzetu na chytanie známky. Konečne sme pri jednom stole našli dve voľné stoličky. Sadli srne si a starký rozložil album – svoje bohatstvo. Starký bol veľmi múdry a o každej známke mi vedel porozprávať príbeh a učil ma ten príbeh vyčítať zo známky. Najviac ma zaujala nádherne farebná známka z Austrálie. Siahol som po nej a vybral som ju z albumu rukou. Starkého to nesmierne načertilo a plesol mi po ruke. Odvtedy viem, že známky neradno chytať špinavými rukami, ba aj keď sú ruky čisté, treba ich brať len za okraje, no najlepšie je mať vždy po ruke pinzetu. Rozhodol sa kúpiť mi moju vlastnú filatelistickú výbavu – malý album, pinzetu a na moje počudovanie aj lupu. Vždy som myslel, že to len starká používa lupu na čítanie, lenže starý otec ma vyviedol z omylu. Ukázal mi známku, ktorá sa mi voľným okom zdala celkom nezaujímavá a veľmi husto nakreslená. Pod lupou som zrazu videl nádhernú krajinu s mnohými veľmi presne nakreslenými detailmi. To ma úplne uchvátilo a požiadal som starkého, aby mi do nového albumu podaroval niektoré svoje známky. Dal mi vybrať a ja som si hneď povyberal všetky zvieratká. A tak je to dodnes. Zbieram zvieratá, ale, samozrejme, aj iné námety. Napríklad umenie, lietadlá, osobnosti, krajinky, kvietky, mestá a mnohé iné. Ale zvieratká sú mi už navždy najbližšie,“ ukončil pán Filatelista svoje rozprávanie.

Súťaž o najkrajšiu známku
Odohralo sa to pred niekoľkými rokmi, keď som ako obyčajne prišiel ráno do POFIS-u a vzal som odtiaľ všetky listy, ktoré bolo treba odniesť na poštu a rozoslať. Už-už som sa chystal odísť, keď tu zrazu počujem, ako na mňa ktosi kričí. Za mnou stál pán, ktorý mi podával obálku s varovaním, že s ňou treba narábať veľmi opatrne, lebo vo vnútri je vzácna známka. Rozhodol som sa doručiť ju osobne. Na malej budove bola na dverách zavesená schránka plná na prasknutie. Zrazu som začul útržky rozhovoru: „Aááu, nestrkaj sa! Nevidíš, že som tu ja? Olamuješ mi rožky! No pozri, ako si tá obálka z Nemecka dovoľuje. Áááále, už sa konečne nejako ulož!“ Začudovane som chvíľu počúval ponosy obálok. Rozhodol som sa pomôcť im z malého väzenia, a tak som zazvonil. Otvoril mi pán v obleku. Oznámil som mu, – že má plnú schránku. Pán v obleku ma požiadal, aby som mu pomohol odniesť obálky. V miestnosti bolo niekoľko stolov a na nich ležalo veľa známok. Div sa nešli pretrhnúť, ako sa vytŕčali. Tak som sa dostal na súťaž o najkrajšiu známku na svete a dozvedel som sa všeličo zaujímavé.

Poštové známky vydáva každá krajina. Filatelisti z príslušnej krajiny ich každoročne hodnotia a vyberú jedinú, tú najkrajšiu. Na Slovensku sa táto súťaž volá Anketa o najkrajšiu poštovú známku a každoročne ju organizuje Slovenská pošta spolu so Zväzom slovenských filatelistov. Známka, ktorá v ankete vyhrá, putuje do medzinárodnej súťaže. Svitlo mi, prečo bolo v schránke plno obálok, ktoré hovorili  rôznymi jazykmi. Každú z tých známok sem poslali reprezentovať svoju krajinu. So známkami na súťaži zaobchádzajú dôstojne. Uložia ich do priesvitného obalu s čiernym podkladom, ktorému sa hovorí hawidka. V hawidke sú chránené pred znečistením a krásne na nich vyniknú línie (čiary) a farby. Potom každú známku zaregistrujú a na samý koniec ich posudzuje komisia, zložená z niekoľkých veľmi vzdelaných odborníkov. Tí hodnotia námet, teda to, o čom je známka. Ďalej si všímajú farebnosť, zložitosť a línie známky, ako i množstvo maličkostí, ktoré robia známku vzácnou a krásnou. Po zhodnotení všetkých kritérií komisia rozhoduje o najkrajšej známke. Nech som pozeral, ako som pozeral, nevedel som povedať, ktorá je najkrajšia. Každá je totiž krásna. a záleží len na odborníkoch z komisie, ktorá vyhrá. Užasol som, keď mi povedali, že v roku 2000 vyhrala súťaž naša slovenská známka a stala sa najkrajšou známkou sveta. Volá sa Dejiny poštového práva a je na nej vyobrazená Mária Terézia s korunovačnými klenotmi Rakúsko-Uhorska. Tomu sa hovorí svetový úspech!


Čo je to skart alebo ako odlepiť známky

Všetko sa začalo takto:
Ráno som ako obyčajne roznášal listy a zastavil som sa aj v POFIS-e (čo je Poštová filatelistická služba Slovenskej pošty). Niekoľkí ľudia tam neustále nosili z jednej miestnosti
do druhej akési vrecká plné papierikov. Keď som sa bližšie prizrel, zistil som, že v tých vreckách sú všakovaké známky, ktoré sú nalepené na papierikoch rôznych veľkostí. Nakukol som do dverí, z ktorých vychádzali ľudia s vreckami, a čo tam nevidím? Na stoličkách sedelo pár tiet a poctivo strihali papieriky s nalepenými známkami, ktoré potom vkladali do vreciek. Tie papieriky som dobre poznal. Boli to použité obálky a pohľadnice. Som od prírody zvedavý, a tak som sa s tetami pustil do reči. Niekedy je veľmi dobré byť zvedavý, lebo vďaka tomu som sa opäť dozvedel niečo nové. Tentoraz o skarte. Skart je vlastne vrecko plné nalepených, už použitých známok, ktoré sa vystrihujú z rôznych poštových zásielok. Vrecká sú najčastejšie kilové, ale môžu byť aj ľahšie, napríklad pol- alebo štvrťkilové. Vrecká so skartom nakupujú zberatelia.
Vždy som si myslel, že zberatelia sa zaujímajú len o čisté známky, a oni vlastne zbierajú aj nalepené známky, ba čo viac, aj opečiatkované. Dokonca, a to som už vyvaľoval od prekvapenia oči, je vtedy známka ešte vzácnejšia. No, ale aby som sa vrátil k tomu skartu. Zberateľ si skart kúpi, doma si ho riadne prezrie a pretriedi. (Všetko, čo súvisí so známkami, sa musí robiť v čistom prostredí. Najmä stôl by mal byť čistý.) V skarte je totiž veľa druhov známok, pričom niektoré sa opakujú, preto je pre zberateľov veľmi dôležité ich pretriedenie. Vytriedený skart filatelista ďalej spracováva. Kôpku skartu, z ktorej chce odstrániť podkladový papier, si presunie na kraj stola. Potom si prichystá misku s vodou teplou maximálne 50 "C, pinzetu a pijak. Do pripraveného kúpeľa hodí niekoľko papierikov so známkami (nemali by sa v miske prekrývať). Nechá ich v teplom kúpeli, kým sa známky úplne neoddelia od papiera, na ktorom sú prilepené. Potom ich z misky opatrne vyberá pinzetou. Trošku ich nechá odkvapkať a položí na pijavý papier. Ešte vlhké známky vloží do knihy, tú zavrie a nechá tam známky doschnúť. Ak by známky na papieri nechal úplne vyschnúť, stočili by sa do malých trubičiek a nedali by sa vôbec vyrovnať, nie to ešte vložiť do knihy. Vyschnutú známku z knižky vyberie a vloží ju do zásobníka známok, kde potom obdivuje svoje dielo a celú zbierku.