Ako ma glezg hrubozobý a jastrab krahulec omráčili
alebo rozprávanie Ing. Miroslava SANIGU z Výskumnej stanice ÚEL SAV
Staré Hory

    Výmyslom „zaváňajúca“, ale pravdivá príhoda sa mi stala v mojej Rozprávkovej vtáčej záhradke v Liptovských Revúcach.
    Živočíchy pri konzumovaní potravy mávajú znížený prah plachosti. Takouto črtou v správaní sa vyznačujú obzvlášť dravé vtáky. Keď si jastrab, myšiak, orol alebo sokol vyhliadne nejakú korisť, všetky svoje pozorovacie zmysly zameria výlučne na tento potravný objekt. Pri útoku dravý vták načisto prestane vnímať dianie v okolí. A tak sa orol skalný môže obrovskou rýchlosťou vrútiť v podhorskej dedinke do dvora na kačky, ktoré práve prikrmuje gazda... Jastrab lesný si zasa uchmatne nepozornú sliepku rovno spod ruky gazdinej. Sokol myšiar si zasa dokáže uloviť myš na lúke hneď povedľa zastávky autobusu, kde výskajú deti. Jastrab krahulec zasa „vpáli“ ako blesk do kŕdľa nič netušiacich vrabcov v kríkoch v záhradke, v ktorej hrabe lístie jej majiteľ. Vyplašené vrabce sa v strachu o holý život rozpŕchnu na všetky svetové strany. Jeden neopatrný vrabec však zostáva sedieť v kríku. Krahulec, ktorý si po neúspešnom prvom útoku sadol na latku plota, sa uprene zahľadel na vrabčieho „zábudlivca“. Ten zhypnotizovaný upreným pohľadom dravca, zmeravel na mieste ako socha. Krahulec si vôbec nevšíma záhradníka, ktorý pracuje dva metre od kríkov. Vyľakanej koristi, ktorá stratila schopnosť pohybu, sa dravec poľahky zmocňuje.
    Svedkom neobyčajnej zaujatosti dravých vtákov pri prenasledovaní koristi som bol vo voľnej prírode mnohokrát. Jedna takáto príhoda, ktorá sa skončila takmer tragicky, sa mi prihodila raz v zime. Do mojej Rozprávkovej vtáčej záhradky, kde si drobné operence nájdu obživu a príbytok po celý rok, sa prilieta hostiť najmä v zimnom období aj spomínaný jastrab krahulec. Veď v mojom Rozprávkovom vtáčom raji to niekedy vyzerá ako vo „vtáčom úli“. Počas chladných zimných dní, keď majú zásnuby chumelica s metelicou, sa v Rozprávkovej vtáčej záhradke tiesni aj tisíc jedincov až pätnástich druhov vtákov. Z takej pestrej a bohatej potravinovej ponuky má veru krahulec čo vyberať. Môže sa rozhodnúť, či si uloví bucľatého glezga či hýľa alebo mu postačí aj menšia porcia potravy v podobe sýkorky alebo brhlíka.
    Jeden deň vládla v Rozprávkovej vtáčej záhradke naozaj rozprávková atmosféra. Z mrakov sa tichučko znášali k zemi veľké snehové vločky, ktoré zahalili kŕmidlá, búdky a stromčeky do romantickej nádhery. Z takejto rozprávkovej scénky mávam vždy obrovskú radosť. Keďže za dve hodiny stihli vtáčiky skonzumovať všetko, čo som im ráno nasypal, hotoval som sa doplniť krmivo. Chytil som metlu a začal odmetať sneh. Keď som bol na rohu domu, súc zohnutý pri zametaní snehu, nadzvukovou rýchlosťou mi vpálil do čiapky na hlave glezg. Priznám sa, tento nečakaný úder do hlavy ma tak vystrašil, že som div na mieste od prehrozného preľaknutia neodpadol... V očiach som odrazu videl venček z hviezdičiek... Vzápätí však moja hlava dostala ďalší a tentokrát veru zdrvujúci úder. V plnej rýchlosti pri prenasledovaní vyhliadnutej koristi mi narazil rovno do čela jastrab krahulec... Vtedy sa mi v očiach načisto zotmelo a ako podťatý som sa zrútil povedľa chodníka do snehového záveja. Aké som mal len šťastie, že som sa horeznačky vyvalil do mäkučkého páperového snehu. Nechcem si predstaviť, že by som bol padol na odmetené dlaždice pred domom. Mráz a studený sneh ma prebrali z omráčenia.
Keď som sa po chvíľke ako-tak spamätal z neuveriteľného šoku, ktorý som utrpel, zbadal som glezga aj jeho úhlavného prenasledovateľa krahulca...
   Ako vidím, z nepredvídateľnej zrážky ste utrpeli ujmu na zdraví aj vy dvaja, hútal som v duchu pri pohľade na obidvoch. Hoci som bol najviac zraneným účastníkom tejto vážnej kolízie ja sám, nič som o seba nedbal. Prvší mi boli moji dvaja operení hostia v Rozprávkovej vtáčej záhradke, ktorí vážnu nehodu nechtiac spôsobili. Priskočil som k prvému vinníkovi zrážky. Glezg bol načisto omráčený. Po chvíľke kriesenia sa prebral a odletel na stromček. Aj krahulec bol zo silného nárazu do môjho čela poriadne otrasený. Potreboval odo mňa prvú pomoc. Keď som ho vyhrabal zo snehu, kde bol zapichnutý ako „vtáčí projektil“, spamätal sa a odletel do blízkeho lesa.
    Veru hodnú chvíľku po tejto „hororovej scénke“, ktorá sa odohrala v mojej Rozprávkovej vtáčej záhradke, mnou lomcovala triaška a srdiečko mi búšilo ako zvon. Keď som sa z utŕženej fyzicko-duševnej traumy ako-tak spamätal, bežal som do kúpeľne, aby som sa na vlastné oči presvedčil, že sa mi nič také hrozné neprihodilo.
    „Ešteže som mal tú čiapku na hlave, ináč by to bolo so mnou skončilo omnoho horšie, utešoval som sa pri pohľade do zrkadla, ktoré neukazovalo nijaké vonkajšie hrozivé následky zo zrážky v podobe otvorenej rany. Po chvíli mi síce na čele narástla poriadna hrča, ale to mi vôbec neprekážalo. Ako  následok po vážnej kolízii s glezgom a krahulcom mi však zostala trvalá pamiatka v podobe jemnej preliačiny na čele. Ani slabý otras mozgu, ktorý som utrpel pri  prudkom náraze päťdesiatgramového zavalitého glezga a dvestogramového krahulca, nezanechal na mojom duševnom zdravotnom strave nijaké negatívne následky. Nechcem si ani len vo sne predstaviť, ako by to však bolo so mnou dopadlo, keby som práve vtedy nebol mal na hlave aspoň akú-takú ochranu v podobe čiapky, ktorá predsa len stlmila prudké nárazy vtákov. Ktožehovie, vari by bol so mnou už aj amen... A ako by si len boli ľudia vysvetlili moje náhle skonanie v Rozprávkovej vtáčej záhradke pri odpratávaní snehu? Možno by v snehu, ktorého v ten deň navalilo do večera ešte dvadsať centimetrov, neboli našli ani pravých vinníkov tragickej nehody a prípad by sa bol uzavrel ako náhle nevysvetliteľné skonanie.
Nuž čo, ako vidno aj z tejto naozaj vážnej príhody, avšak napokon pre mňa s dobrým a veselým koncom, sám život píše denno-denne tie najneuveriteľnejšie scenáre. Ani v tom najvymyslenejšom sne by som dovtedy nepredpokladal, aká životu nebezpečná udalosť hraničiaca s usmrtením sa mi môže pri odhadzovaní snehu v mojej Rozprávkovej vtáčej záhradke prihodiť.
Po tejto udalosti som sa rozhodol, že k viacerým výstražným upozorneniam na vstupnej bránke do mojej Rozprávkovej vtáčej záhradky pribudne pre návštevníkov ďalšia výstraha najvyššieho stupňa: Pozor, nebezpečenstvo zrážky s vtákmi! alebo Pozor, vstup len na vlastné nebezpečie, vysoké riziko kolízie s operencami! Od tej nehody silne uvažujem aj o tom, že k povinnému výstroju návštevníka môjho „vtáčieho raja“ bude patriť prinajmenšom cyklistická alebo drevorubačská prilba a lyžiarske okuliare.