Slavomír Ondrejovič je riaditeľ Jazykovedného ústavu Slovenskej akadémie vied.
 
Ako obyčajne som sa opýtal:

Čo čítal malý Slavko Ondrejovič? Ktorú knihu mal z detstva najradšej?
V našom rodičovskom dome, kde som sa narodil, bola vždy veľká hojnosť kníh. Možno práve preto je pre mňa také ?ažké označiť jednu knihu ako najobľúbenejšiu. Mohol som si totiž vyberať z prebytku. Najprv som mal predsa len najbližšie k Dobšinského Slovenským ľudovým rozprávkam, ktoré mám doteraz rád v tej najstaršej úprave, čo sme mali doma, trochu neskôr ma očaril ľahký trepot krídeliek včielky Maje. Ešte neskôr prišiel na rad najmä Jules Verne, s ktorým som prežíval krásne chvíle najradšej v hĺbke 20 000 míľ pod morom. Nemôžem však nespomenú? Marka Twaina, z tvorby ktorého ma v najväčšej miere napĺňala jeho kniha Dobrodružstvá Toma Sawyera. Možnože to je tá hľadaná kniha môjho chlapčenského veku. Jeho dobrodružstvá sa tak podobali našim dobrodružstvám, jeho hry a huncútstva tak pripomínali naše radosti a nezbednosti, že je to aj pochopiteľné. Možno však, že práve tu a v tomto čase sme si tým najlepším možným spôsobom mohli cibriť aj svoju predstavivosť, fantáziu, tvorivosť i schopnosť vciťovať sa do osudov iných a zároveň schopnosť ostať samými sebou. Mark Twain zostal so mnou aj v dospelosti: na cestách po svete som sa inšpiroval a osviežoval jeho cestovateľskými skúsenosťami i duchaplnými postrehmi a výrokmi o nás i o svete okolo nás.