– Mamiiii, povedz mi, ako to bolo, keď som sa narodil, – žobronil Fifík. Toto ho zaujímalo každý deň. A mamina rozprávala. Čím dlhšie rozprávala o tom, ako je pre každú maminu jej bábätko najkrajšie a najmilšie, tým mi bolo ťažšie...
Ja som totiž virtuálna, takže som sa asi nenarodila. Kedy budem oslavovať narodeniny? Spustila som ušká, zakňučala a začala som cúvať. Do počítača.
– Čo sa deje, – podozrievavo na mňa pozrela mamina. Maminy vedia totiž všetko.
– Nooo, – začala som pomaly, – keď ja nemám narodeniny.
– Akože nie? – začudovala sa mamička.
– Narodila si sa predsa 4. februára. Fifík mal vtedy vysokú horúčku – 40 stupňov a štyri paličky. Sedela som pri ňom, zabalila som ho do mokrej plachty a zapla počítač. Chcela som si pohľadať telefónne číslo našej pani doktorky. Na chvíľu som poodišla a Fifík zastenal: – Bobina, bola tu biela Bobina s čiernym noštekom.
– Prepánakráľa, on blúzni z horúčky, – vyľakala som sa.
– Žiadna Bobina tu nie je, – uistila som Fifíka, – neboj sa.
– Ja sa nebojím, je pekná. Zase je tu.
– Nerozprávaj, – povedala som. – Otočila som sa a sedela si tam. Krásna, biela, úžasná, chytrá Bobina. Čistučká, trochu bláznivá, ale naša. Vyliezla si z počítača, kde si sa všeličo naučila a kedykoľvek sa tam môžeš vrátiť, Bobinka.
Mamička zmĺkla ja som bola š?astná. Niekto sa vykľuje z vajíčka a ja som vyliezla z počítača, no a čo?
Si naša a 4. februára ti upečiem  narodeninovú tortu s dvoma sviečkami a Mirko ti možno nakreslí nové šaty a deti ti budú gratulovať, – dodala mamička.
Super, nie?