V zime to majú zvieratá ťažké. Vonku je zima a mráz. S chladným počasím a nedostatkom potravy sa „vyrovnávajú“ každé po svojom. „Ľahšie“ to majú vo svojom živote tie teplokrvné zvieratá, ktoré sa nepriaznivým klimatickým pomerom a prechodnému nedostatku potravy počas vývoja prispôsobili a zimné mesiace prespávajú zimným spánkom.  Zvieratá sa ukladajú na zimný spánok obyčajne do hniezda alebo brlohu. Tam sú podstatne priaznivejšie podmienky než „vonku“. Počas zimného spánku zviera upadá do stavu akejsi strnulosti (zdanlivej nehybnosti), keď sa mu znižuje telesná teplota. Všetky dôležité pochody v organizme (tep srdca, dýchanie) sa utlmujú na minimum. Len čo však telesná teplota klesne na spodnú hranici, pod ktorou by už zviera uhynulo, probudí sa. Zvieratám akoby v tele tikal „záchranný budík“, ktorý začne „zvoni?“, keď by sa mali v spánku podchladiť a zamrznúť.     
Podľa stupňa strnulosti, do akého zviera počas spánku upadá, rozlišuje sa viacero foriem zimnej letargie. Najmenej výraznou formou je tzv. fakultatívny spánok. Počas neho upadá zviera do stavu čiastočnej strnulosti, kedy sa čiastočne zníži telesná teplota aj fyziologické pochody. Fakultatívny spánok je charakteristický pre medveďa hnedého alebo jazveca lesného. Ďalšou formou je skutočný zimný spánok, avšak z času na čas prerušovaný, typický pre niektoré druhy netopierov, ale aj pre chrčka poľného. Najvýraznejšou formou je skutočný a neprerušovaný zimný spánok, pre ktorý je charakteristické nápadné zníženie telesnej teploty až na 1-2°C! Táto forma zimného spánku je známa napríklad u sviš?a vrchovského, sysľa pasienkového, ježa bledého, plchov a u niektorých druhov netopierov.

Prečítaj si viac vo februárovom Fifíku.