Knihomoľ som bola od chvíle, keď som sa naučila čítať. Mala som doma veľa kníh, ale často som chodila aj do knižnice. Jednou z　najobľúbenejších boli Príhody v　divočine a　najmä Africký zápisník Ľuda Ondrejova. Dodnes si pamätám, ako som si predstavovala černoška - Tanganiku, exotické zvieratá a　všetky dobrodružstvá v　africkej džungli. V　tom čase som slona, nosorožca alebo gorilu naživo nevidela. Ilustrácie síce boli iba čiernobiele, ale presvedčivé. Až tak veľmi, že som ich priamo do knihy odkresľovala. Žiaľ, túto zlú vlastnosť som si uchovala dosť dlho. Keď bola moja dcéra malá, často mi to vyčítala. Časté zásahy ceruzkami sú aj v Rozprávkach tisíc a　jednej noci. Mám vydanie z　roku 1955 s　ilustráciami Emila Makovického, samozrejme, čítala som ho oveľa neskôr a　najradšej som mala rozprávku o　Džaudárovi a　jeho dvoch bratoch. Dosť obchytanými a doráňanými detskými knižkami bol aj Štoplík Hany Ponickej s　veselými ilustráciami Boženy Plocháňovej a　slovenské ľudové rozprávky Márie Rázusovej-Martákovej Druhý venček s　ilustráciami Štefana Cpina. Z　tých som najčastejšie čítala o　Bračekovi jelenčekovi a　najmä o Ružovej Aničke – mojej menovkyni: tak trochu, no dosť, som si predstavovala, že som to ja. Určite som na mnohé knižky môjho detstva zabudla, ale predsa: nikdy ma neprestali baviť príhody dreveného chlapčeka – Buratina, hovoriaceho cvrčka, šľachetného pudlíka Artemona, korytnačky Tortilly, Malvíny a　Pierrota – v　knižke Zlatý kľúčik Alexeja Tolstého s　originálnymi ilustráciami A. Kanevského. Páčilo sa mi to malé, drevené, odvážne chlápätko, ktoré sa v　meste Hlupákovo nebálo ani zlého majiteľa bábkového divadla Karabasa Barabasa, navyše Buratino tiež nemal rád ricínový olej, ktorý som aj ja musela v　detstve užívať. Väčšinu detských kníh som po rokoch čítala aj mojim deťom. Páčili sa im rovnako, lebo niektoré som musela toľkokrát opakovať, že som ich už vedela takmer spamäti.

Alexej Tolstoj

Zlatý kľúčik, čiže Buratinove dobrodružstvá

Stpôírpvo Goiseppemu sa dostane pod ruku poleno, ktoré piští ľudským hlasom

Giuseppe daruje hovoriace poleno svojmu priateľovi Carlovi

V　tej chvíli prišiel k　Giuseppemu jeho dávny priateľ, verklikár menom Carlo.

Kedysi chodil Carlo s　krásnym verklíkom po mestách, na hlave mal klobúk so širokou strechou, a　hudbou i　spevom si zarábal na živobytie.

Teraz už bol Carlo starý a　chorý, aj verklík sa mu dávno polámal.

– Dobrého zdravia, Giuseppe, – povedal, keď vošiel do dielne. – Prečo sedíš na dlážke?

– Ale vieš, stratila sa mi maličká skrutka... Eh, čo tam po nej! – odpovedal Giuseppe a　zaškúlil na poleno. – A　ty, starký, ako sa mávaš?

– Zle, – odvetil Carlol – Jednostaj premýšľam, ako by som s　zarobil na živobytie... Keby si mi aspoň ty pomohol, azda by si mi mohol niečo poradiť...

– To je celkom ľahké, – veselo preriekol Giuseppe a　v　duchu si povedal: – Tak, a　teraz sa toho prekliateho polena zbavím. – To je celkom ľahké: vidíš, tam na hoblici leží utešené polienko, Carlo, nože si ho vezmi a　odnes domov...

– Ajajáj, – smutne odpovedal Carlo, – a　čo potom? Donesiem to poleno domov, a　pritom nemám v　komôrke ani len pec.

– Varlo, veď ti ja dobre radím... Vezmi nožík, vystrúhaj z　toho polienka bábku, nauč ju hovoriť všakovaké smiešne slová, ba aj spievať a　tancovať, a　potom chodievaj s　ňou po domoch. Zarobíš si na kúštik chleba a　na pohárik vína.

Vtom na hoblici, kde ležalo poleno, zapišťal veselý hlások:

– Výborne, Siný Nos, báječne si to vymyslel!

Giuseppe sa od strachu opäť roztriasol, ale Carlo sa len začudovane obzeral – odkiaľ sa berie ten hlas?

– Nuž, vďaka ti, Giuseppe, za radu. Tak mi daj to tvoje poleno.

Giuseppe schmatol poleno a　čo najrýchlejšie ho strčil priateľovi. No či už mu ho podal nešikovne, alebo samo nadskočilo, ibaže kleplo Carla po hlave.

– Ach, teda také sú tvoje podarúnky! – urazene zakričal Carlo.

– Prepáč, priateľu, ale to som nebol ja.

– Nebodaj som sa ja sám klepol po hlave?

– Nie, priateľu, podistým ťa kleplo poleno.

– Klameš, ty si ma klepol...

– Nie, ja nie...

– Siný Nos, že si korheľ, to som vedel, – povedal Carlo, – ale ty si ešte aj klamár.

– Á, bodaj ťa, tak ty mi budeš nadávať! – skríkol Giuseppe. – Nože, poď bližšie!...

– Ty poď bližšie, nech ťa zdrapím za nos!...

Starčekovia sa napajedili a　pustili sa do seba. Carlo chytil Giuseuppa za siný nos. Giuseppe schmatol Carla za sivé vlasy, čo mu rástli pri ušiach.

Potom si riadne začali mastiť rebrá. Za ten čas prenikavý hlások na hoblici pišťal a　podpichoval:

– Len mu daj, dobre mu daj!

Napokon starčekovia zadychčaní ustali. Giuseppe povedal:

– Nože sa hádam udobrime..

Carlo odvetil:

– Nuž čo, udobrime sa...

Starčekovia sa pobozkali. Carlo si strčil poleno pod pazuchu a　pobral a　domov.