Traja farmári

Dolu v údolí boli tri farmy. Majiteľom tých fariem sa darilo dobre. Boli to bohatí ľudia. No boli aj zlí a lakomí. Podobných neprajníkov a lakomcov ako tí traja možno stretnúť aj medzi inými ľuďmi. Volali sa Bambuch, Bunco a Bubláň.
Farmár Bambuch mal slepačiu farmu. Choval tisíce sliepok. Bol strašne tučný. To preto, lebo každý deň zjedol na raňajky, na obed a na večeru tri varené sliepky s kopou halušiek.
Farmár Bunco choval kačice a husi. Nespočetné množstvo husí a kačíc. Vyzeral ako nejaký malý bruchatý trpaslík. Bol taký malý, že v každom bazéne na svete by mal bradu pod vodou i v tej najplytšej vode. Živil sa lievancami plnenými husacou pečeňou. Rozmiešal pečene na odpornú masu a tou potom lievance plnil. Od takej stravy mával bolesti brucha a strašne zlostnú náladu.
Farmár Bubláň choval morky a pestoval jablká.
Húfy moriek choval v sade plnom jabloní. Nejedával vôbec nikdy žiadne jedlo. Zato však vypil celé sudy silného muštu, ktorý vyrábal z jabĺk zo svojho sadu. Bol tenký ako ceruza a zo všetkých troch najprešibanejší.
Bambuch, Bunco, Bubláň
– tučný, malý, dlháň.

Rozdielni len naoko,
zlí sú všetci rovnako!

Takto na nich pokrikovali deti z okolia, keď ich zbadali.

Pán Lišiak
Nad údolím na kopci bol les. V lese rástol obrovský strom. Pod stromom bola nora a v tej nore býval pán Lišiak, pani Lišiaková a ich štyri Malé Líšťatá.
Každý večer, keď sa zotmelo, spýtal sa pán Lišiak pani Lišiakovej: – Tak čo, drahá, čo si dáme tentoraz? Tučnú sliepočku od Bambucha? Kačku alebo hus od Bunca? Alebo chutnú morku od Bubláňa? – A keď pani Lišiaková povedala, čo chce, pán Lišiak sa v nočnej tme vykradol dolu do údolia a vzal si to.
Bambuch, Bunco a Bubláň dobre vedeli, čo sa deje a zúrili ako diví. Nepatrili medzi tých, čo radi rozdávajú. O to menej sa im páčilo, ak ich niekto okrádal. Preto každú noc vzali pušky a ukrytí v nejakom tmavom kúte svojej farmy vyčkávali, dúfajúc, že sa im podarí zlodeja chytiť.
No pán Lišiak bol oveľa chytrejší než oni. Vždy sa približoval k farme proti vetru, a to znamenalo, že ak nejaký človek striehol niekde v tieni, vietor mu privial jeho pach až do nosa. Ak teda farmár Bambuch číhal za kurínom číslo jeden, pán Lišiak ho zacítil už zďaleka a rýchlo zmenil smer ku kurínu číslo štyri na opačnom konci farmy.
– Čert aby vzal to všivavé zviera! – nadával Bambuch.
– Ja by som ho roztrhal! – zastrájal sa Bunco. – Treba ho zabiť! – kričal Bubláň
– Ale ako? – spýtal sa Bambuch. – Veď toho darebáka nemožno ani chytiť!
Farmár Bubláň sa svojím dlhým prstom s pôžitkom vŕtal v nose. – Mám plán, – povedal.
– Ešte nikdy si nevymyslel žiadny poriadny plán, – poznamenal Bunco.
– Čuš a počúvaj, – zahriakol ho Bubláň. – Zajtra v noci sa všetci traja ukryjeme celkom blízko lišiakovej nory. Tam počkáme, kým nevylezie von. Potom ... bác! Bác-bác-bác!
– Šikovné! – pochválil ho Bunco. – Najprv ale budeme musieť tú noru nájsť.
– Môj drahý Bunco, ja som ju už našiel, – povedal prešibaný Bubláň. – Je tam hore v lese na kopci. Pod obrovským stromom ...

Streľba
– Tak čo, drahá, – spýtal sa pán Lišiak. – Čo si dnes dáme na večeru?
– Dajme si kačacinu, – navrhla pani Lišiaková. – Prines, prosím, dve tučné kačice. Jednu pre teba a pre mňa a jednu pre deti.
– Dáme si kačky! – súhlasil pán Lišiak. – Najlepšie Buncove kačky!
– Počuj, ale buď veľmi opatrný, – upozorňovala ho pani Lišiaková.
– Moja drahá, – upokojoval ju pán Lišiak. – Viem zavetriť tých darebákov na míľu. Viem dokonca podľa zápachu odlíšiť jedného od druhého. Bambuch zapácha odporne ako pokazené kuracie kože. Z Bunca vanie smrad husacích pečení a okolo Bubláňa ustavične krúžia, ako dajaký jedovatý plyn, výpary jablkového muštu.
– Dobre, ale i tak dávaj pozor, – povedala pani Lišiaková. – Vieš, že na teba striehnu. Všetci traja.
– Len sa ty o mňa neboj, – povedal pán Lišiak sebaisto. – Uvidíme sa neskôr.
Pán Lišiak by sa nebol tak naparoval, keby bol vedel presne, na ktorom mieste tí traja na neho v tej chvíli číhajú. Každý z nich sa s nabitou zbraňou krčil za stromom celkom blízko vchodu do líščej nory. Navyše si svoje miesta vyberali veľmi starostlivo. Dávali pozor, aby vietor nefúkal od nich k líščej nore. A vtedy veru fúkal opačným smerom. Nikto nemal žiadnu šancu tých troch „zaňuchať“.
Pán Lišiak vyliezol tmavou chodbičkou až hore ku vchodu do nory. Vystrčil svoj dlhý pekný ňufák von do nočného vzduchu a vetril.

Pohol sa dopredu, celkom málo, a zastal.
Znovu vetril. Vždy si dával najväčší pozor vtedy, keď vyliezal z diery.
Pohol sa dopredu ešte o kúsok viac. Prednú polovicu svojho tela mal už vonku.
Čierne nozdry sa mu chveli, keď sa z jednej i druhej strany snažil zavetriť nebezpečenstvo. Nezacítil žiadne a už-už sa chystal vybehnúť von do hory, no vtom začul, alebo sa mu aspoň zdalo, že začul akýsi slabý zvuk, jemný šuchot, ako keby niekto veľmi opatrne stúpal po napadanom suchom lístí.
Pán Lišiak sa prikrčil k zemi a znehybnel, uši nastražené. Čakal dlho, no už nepočul nič.
– Asi to bola poľná myš, – povedal si, – alebo iné malé zviera.
Vyliezol z nory o kúsok viac ... potom ešte o kúsok viac. Bol už takmer celý vonku. Ešte posledný opatrný pohľad dookola. Les bol temný a nezvyčajne tichý. Kdesi vysoko na oblohe svietil mesiac.
A presne vtedy jeho ostrý zrak zachytil v tme hneď za stromom jemný záblesk čohosi lesklého. Strieborný fliačik mesačného svetla sa odrážal od akejsi vyleštenej plochy. Pán Lišiak ho pozoroval, ticho ležiac. Čo to len môže byť? Teraz sa to pohlo. A začalo stúpať hore... Preboha, veď to je hlaveň pušky! Rýchlo, akoby bičom pleskol, skočil späť do nory a v tej istej chvíli celý les okolo neho priam vybuchol. Bác-bác! Bác-bác!
Dym z troch pušiek sa vznášal do vzduchu. Bambuch, Bunco a Bubláň vyšli spoza stromov a vykročili k nore.
– Dostali sme ho? – spýtal sa Bubláň.
Jeden z nich zasvietil baterkou na vchod do nory a tam na zemi, v kuželi svetla, napoly trčiac z otvoru, ležal úboho vyzerajúci zakrvavený kus ... lišiakovho chvosta. Bubláň ho zodvihol.
– Trafili sme chvost, nie lišiaka, – povedal a odhodil chvost preč.
– Dočerta! – klial Bambuch. – Vystrelili sme neskoro. Mali sme vypáliť presne vtedy, keď vystrčil hlavu von z diery.
– Tak skoro ju už nevystrčí, – povedal Bunco. Bubláň vytiahol fľašku z vrecka a upil si zo silného jablkového muštu. Potom povedal: – Uplynú aj tri dni, kým vyhladne natoľko, že sa opováži vystrčiť nos z diery. Nebudem tu len tak vysedávať a čakať, kým sa tak stane. Skúsme ho vykopať.
– No, konečne hovoríš niečo, čo má zmysel, – poznamenal Bambuch. – Za hodinku-dve ho vykopeme. Naisto vieme, že je tam dolu.
– Aj celá líščia rodinka je tam dolu, – povedal Bunco. – Tak ich dostaneme všetkých, – tešil sa Bubláň. – Zožeňte lopaty!

Strašné lopaty

Dolu v nore pani Lišiaková s nehou oblizovala lišiakovi pahýľ chvosta, aby krvácanie prestalo. – Bol to najhuňatejší chvost, aký kto mal na míle ďaleko, – hovorila medzitým.
– Bolí to, – stonal pán Lišiak.
– Viem, že to bolí, miláčik, ale čoskoro sa to zlepší.
– A čoskoro ti znova dorastie, tatko, – utešovalo si otca jedno Malé Líšťa.
– Nikdy mi už nedorastie, – povedal pán Lišiak. – Budem bezchvostý do konca svojho života. Vyzeral veľmi namrzene.

Líščia rodinka v ten večer nemala čo jesť a detičky skoro zaspali. Potom zaspala aj pani Lišiaková. Len pán Lišiak nemohol zaspať, lebo ho bolel pahýľ chvosta.
–Napokon,  – pomyslel si, – môžem byť rád, že vôbec žijem. Mal som šťastie. No teraz, keď už objavili našu noru, budeme sa musieť čo najskôr presťahovať. Nebudeme tu mať nikdy pokoj, ak.. Ale čo to je? – prudko otočil hlavou a počúval. Ten zvuk, ktorý bolo počuť, je pre líšky ten najhrozivejší, aký môže byť – drsné škrípanie lopát naberajúcich zeminu.
– Zobuďte sa! – zakričal pán Lišiak, – chcú nás vykopať.
Pani Lišiaková sa zaraz prebudila. Celá bez seba od strachu sa posadila. – Si si istý, že to chcú urobiť? – šepkala a chvela sa.
– Naprosto. Počúvaj!
– Zabijú mi deti! – vykríkla pani Lišiaková.
– To nikdy! – povedal pán Lišiak.
– Ale áno, miláčik, urobia to, – vzlykala pani Lišiaková.
Šuch, šuch, šuch ozývali sa lopaty priamo nad ich hlavami. Malé kamienky a hrudky zeminy už začali vypadávať zo stropu nory.
– Ako nás chcú zabiť, mami? – spýtalo sa jedno z Malých Líšťat. Jeho guľaté čierne očká sa od strachu ešte zväčšili. – Budú tam psi?
Pani Lišiaková sa rozplakala. Privinula si svoje štyri deti k sebe a tuho si ich pritisla.
V tej chvíli sa im nad hlavami ozvalo zvlášť silné a drsné zaškrípanie a tupý koniec jednej z lopát prerazil strop. Pohľad na tú škaredú vec mal elektrizujúci účinok na pána Lišiaka. Vyskočil na rovné nohy a zvolal: – Mám to! Poďte! Nesmieme strácať ani minútu! Prečo som si na to skôr nespomenul?
– Nespomenul na čo, ocko?
– Líška vie hrabať rýchlejšie ako človek! – zakričal a dal sa do hrabania. – Nikto na svete nevie tak rýchlo hrabať ako líška!
Prednými labami začal hrabať ako o dušu, až za ním zemina vylietavala do vzduchu. Pani Lišiaková mu bežala pomôcť. Štyri líščie detičky tiež.
– Hrabte smerom dolu! – prikázal pán Lišiak.  – Musíme ísť do hĺbky. Tak, ako sa len dá.
Líščia nora sa začala predlžovať a predlžovala sa stále viac. Zvažovala sa strmo dolu. Stále hlbšie a hlbšie pod povrch zeme. Matka, otec a všetky štyri deti hrabali spolu. Ich predné laby sa pohybovali tak rýchlo, že ste ich takmer ani nevideli. A škrípavý zvuk lopát bol stále slabší a slabší.
Asi po hodine pán Lišiak prestal hrabať. – Počkajte! – povedal. Všetci zastali. Obzreli sa a za sebou uvideli dlhú chodbu stúpajúcu hore, ktorú práve vyhrabali. Všade bolo ticho. – Uff! – vydýchol si pán Lišiak. – Zdá sa, že sme to dokázali. Nikdy sa nedostanú takto hlboko. Dobrá práca, rodinka.
Všetci si posadali, celí zadýchaní. A pani Lišiaková povedala svojim deťom: – Vedzte, že keby nie vášho otca, boli by sme už všetci mŕtvi. Máte fantastického otca.
Pán Lišiak pozrel na svoju ženu a usmial sa. Mal ju ešte radšej než inokedy, keď takto hovorila.