Táto rozprávka pochádza z čias, keď sa k ďalekým brehom Číny plavil... no kto už iný ako

cestovateľ Marko Kolo. Je predsa známe, že práve on nám doniesol zo svojich ciest voňavé

čínske čaje, popísal neobyčajné čínske obyčaje a zvyky a vypustil u nás do povetria prvého

šarkana či presnejšie – čínskeho draka. Ale poďme pekne po poriadku, leto táto úloha naňho

zatiaľ ešte čaká.

Aj cestovateľ Marko Kolo začal svoju cestu okolo sveta na príkaz kráľovnej Regíny. Zdalo by

sa, že jej už nemohlo nič chýbať. Poznala recept na výrobu zmrzliny, ktorý jej zo

Snehuliackych ostrovov priniesol kapitán Kukuk, mala plnú truhlicu mentolových cukríkov od

grófa Mentola Krištofa, a keď bola nervózna, začala žuvať žuvačku – dar od baróna Práška.

Keď sa nudila, zašla do cirkusu stroskotanca Robímsáma. V kráľovských pivniciach mala

sudy plné pomarančového džúsu, ktorý jej posielal kráľ kmeňa Džús-Džús dobrodruh Móric

Leňovský, a na nádvorí krásnu fontánu.

Kráľovnej Regíne sa to však málilo. Raz ráno rozprestrela veľkú mapu vtedajšieho známeho

sveta, zadívala sa na ňu a z úst jej vyletela pamätná veta:

– Či na svete už nejestvuje nejaká krajina, ktorú ešte nepoznáme?

Prižmúrila oči, kostnatým prstom poklepkala na neprebádané oblasti východných morí a bolo

rozhodnuté:
– Čína!
Po chvíli do jej komnaty s úctivou poklonou vstúpil dovtedy neznámy cestovateľ Marko. Už

dávno túžil vydať sa na cestu okolo sveta, ale chýbali mu na to prostriedky. Dopravné

i finančné. Kráľovná Regína jeho problém hneď vyriešila. Za dopravný prostriedok mu určila

svoju starú plachetnicu a na cestovné výdavky mu dala mešec novučičkých mincí, na

ktorých sa ligotal jej kráľovský portrét.

– Čí-na! – zopakovala kráľovná svoj príkaz ešte raz, no Marko jej vôbec nerozumel. Isté bolo

iba to, že na druhý deň musel vyplávať na more a kráľovnej musí priniesť niečo, čo by tú,

prosím za prepáčenie, starú dračicu uspokojilo.

Cestovateľ Marko Kolo sa teda vydal na cestu. Počasie mu prialo, vial priaznivý vietor

a plachetnica plávala v ústrety neznámym krajinám. Zážitky z plavby si starostlivo zapisoval

do lodného denníka. To, či naňho na konci cesty čaká bohatá krajina, alebo zem, kde žijú iba

čiernobiele medvede, zatiaľ nikto nevedel.

Nakoniec sa to však podarilo. Marko Kolo sa doplavil do Číny. Vzdialené čínske cisárstvo,

z jednej strany obohnané hrubým múrom a z druhej morom, bolo ako z rozprávky! V tom čase

tam vládol pohostinný cisár Panda, ktorý bol k mladému a navyše aj peknému cestovateľovi

veľmi štedrý. Možno aj kvôli tomu, že sa zapáčil jeho cisárskej dcére. Nebyť toho, že sa

Marko bál Regíninho hnevu, ostal by v Číne možno dodnes.

A naozaj! Kráľovná Regína sa návratu cestovateľa Marka Kola z ďalekej Číny nevedela

dočkať. Deň i noc nečinne postávala pri okne, mierila ďalekohľadom k ďalekému obzoru

a dúfala, že sa v jeho okrúhlom magickom oku zjaví známa silueta jej starej plachetnice.

Roky sa míňali – a stále nič!

– Nič... nič... nič...! – vzdychala čoraz hlasnejšie. – Či na mňa úplne zabudol? A či tá Čína

jestvuje...  – začala sama pochybovať.

Raz v noci ju z nepokojného spánku vytrhol ohromný rachot.

BUCH! BÁC! FÍÍÍ...!

Regína vyskočila z postele a v úžase zastala pri otvorenom okne. V prístave akurát spúšťala

kotvy jej stará plachetnica. Ako však vyzerala! Bola nádherná! Všetky stožiare a plachtové

laná boli ovešané žiariacimi čínskymi lampiónmi a po oblohe lietali farebné kométy, ktoré

podchvíľou vybuchovali a oznamovali úspešný návrat Marka Kola z cesty okolo sveta.

BUCH! BÁC! FÍÍÍ...!
Kráľovná Regína nevedela, čo robiť. Rachot ohňostroja ju tak vydesil, že v prvej chvíli celá

roztrasená zaliezla pod kráľovskú posteľ. Niet divu, veď o tomto čudesnom vynáleze náš

svet dovtedy ani nechyroval.

BUCH! BÁC! FÍÍÍ...!

– Sláva! Nech žije cestovateľ Marko Kolo!

– Kolosálny úspech! Sláva!

Kráľovná Regína pod posteľou skoro pukla od jedu:

– Či naozaj zabudli, že do tej Číny som ho poslala ja sama? Čie to boli peniaze? Čia to bola

loď?! A či ja tu budem trčať pod posteľou, kým ten dobrodruh-kolosvet sa nechá oslavovať?

Stará kráľovná sa začala hrabať spod postele. V poslednej chvíli, pretože inak by ju tam

našiel komorník, ktorý jej práve prišiel oznámiť, že slávny cestovateľ Marko Kolo ju prosí

o audienciu, teda o prijatie. Kráľovná Regína však namrzene odvrkla:

– Ja som naňho musela čakať celé roky, on nech pekne počká do rána!

BUCH! BÁC!
Kráľovná tresla dverami a komorníkovi nezostávalo iné, iba uložiť zmoreného moreplavca do

komory, aby tam vyčkal, kým ho kráľovná prijme.

Regína však od zvedavosti nemohla zaspať. Potajomky, zahalená do tmavého plášťa,

prikradla sa do prístavu a začala si prezerať svoju loď plnú vzácneho nákladu.

Lampióny pomaly dohárali a ich žiaru vystriedali ranné zore. V podpalubí Regína našla

naukladané mechy plné čaju a vzácnych korenín. V debnách sa ukrývali nádherné

porcelánové čajníky, zdobené lietajúcimi drakmi. Nedočkavá Regína sa začala prehŕňať

v dovezených pokladoch.

– Na toľkú krásu sa mi oplatilo čakať!

Od radosti skoro začala lietať. Keď opäť vyšla na palubu, slnko už stálo vysoko. Stočené

plachty ticho odpočívali po dlhej plavbe a na stožiari sa trepotala zástava s jej kráľovským

erbom. Ranný morský vietor sa s ňou radostne pohrával.

Odrazu si zvedavá kráľovná všimla ešte jednu neobyčajnú vec. Nad lodnými stožiarmi sa

vznášal nádherný čínsky drak. Bol uviazaný o lodné kormidlo lanom z pravého hodvábu a na

konci sa mu trepotal dlhý farebný chvost.

Áno, bol to prvý šarkan, ktorý na lodi kráľovnej Regíny priplával z Číny do našich končín.

– Čím sa ovláda tento lietajúci zázrak? – vykríkla stará kráľovná od úžasu a dychtivo ako

malé dieťa sa hrnula ku kormidlu. Vzala do rúk hodvábnu šnúru, tá sa v okamihu uvoľnila

a lietajúci drak sa vzniesol ešte vyššie. Regína sa ho celou silou držala oboma rukami, no

šarkan bol priveľký a vietor čoraz silnejší.

– Či na to mi ten Kolo priniesol taký dar, aby mi ho teraz uchytil vietor?! – vykríkla lakomá

kráľovná a začala sa do tej hodvábnej šnúry sama zamotávať.

FÍÍÍ...!

Stačil prudší závan vetra – a už sa ocitla nad palubou, už sa trepotala vo vzduchu vedľa

svojej kráľovskej zástavy. O malú chvíľu ju čínsky drak niesol nad šíre more a nebyť toho, že

sa vietor obrátil, slávny cestovateľ Marko Kolo by sa audiencie u kráľovnej Regíny nedočkal.

Našťastie, drak opäť zakrúžil nad plachetnicou a zamieril ku kráľovskému hradu. Keď

poddaní videli, ako kráľovnú unáša kamsi do diaľky ohnivočervený drak s vejúcim chvostom,

v hrôze volali o pomoc a poslali po slávneho cestovateľa.

Popravde, ani on by si nevedel poradiť s lietajúcou kráľovnou, ale pomohla mu náhoda.

TRESK!

Zaburácal hrom a bláznivý morský vietor, ktorý sa pohrával s úbohou kráľovnou, privial nad

prístav búrkové mraky. Spustil sa silný dážď. Šarkan, no najmä kráľovnin plášť oťaželi od 

vody a tak stará kráľovná po chvíli capla do mláky uprostred nádvoria.

CAP!
Regínini poddaní si o tom páde dodnes rozprávajú ako o najúžasnejšom cirkusovom

predstavení na svete. Keď už bola vydesená kráľovná na zemi, hodvábna šnúra sa uvoľnila

a vietor opäť odvial čínskeho draka ďaleko nad more.

Cestovateľ Marko Kolo sa kráľovnej uprostred mláky zdvorilo uklonil, pomohol jej vstať

a rozprestrel nad ňou nádherný čínsky slnečník.

– Vznešené dámy v Číne používajú tento vynález, aby sa ochránili pred slnkom. Teraz vás

ním ochránim pred dažďom, moja kráľovná!

A potom cestovateľ Marko Kolo celé mesiace čítal kráľovnej Regíne zo svojho cestovného

denníka. Tak sa Regína dozvedela všetko o ďalekej neznámej krajine. Pritom popíjala čaj

z krehkého čínskeho porcelánu, a keď si spomenula na tú trápnu príhodu s čínskym drakom,

zakryla si tvár vejárom s nádherným motívom čínskej čerešne, aby mladý Marko nevidel, že

sa pred ním červená.

A čo sa stalo s prvým šarkanom? Možno ho priaznivý vietor zavial späť do rodnej Číny. No

Marko Kolo podľa jeho vzoru urobil pre kráľovnú ďalšieho lietajúceho draka a naše deti, ak

sú šikovné, si šarkanov robia dodnes. I keď už možno nevedia, že ich voľakedy vymysleli

v Číne.

Či nie?