Marta Hlušíková
Možno je náš dedko bosorák

V našom dome je zlodej! Prišli sme na to takto: v nedeľu poobede je u nás čítací čas. Ocko

sa usadí na terase do veľkého kresla, na stolík vedľa seba si položí šálku s kávou a zavŕta

sa do svojho obľúbeného časopisu o počítačoch. Do druhého kresla si sadne mama, na

stolík si tiež položí šálku s kávou a číta svoj babský časopis. Zrazu ocko vyskočil, ako keby

ho uštipla tarantula:

– Chýba mi celá dvojstrana! Niekto mi ukradol z časopisu listy!

Mama mu povedala, aby si nevymýšľal, ale zrazu aj ona vykríkla:

– Ktosi mi potiahol práve tú stranu o vitamínoch! – a chcela tiež vyskočiť, ale brucho jej to

nedovolilo. Vyzerala ako zúrivá korytnačka.

– Ja som to nebol, – hovorím a naozaj neklamem. Nebol som to.

– Ani ja som to nebol, – povedal Braňo a vyzeral ešte nevinnejšie ako ja.

– Tak máme v dome zlodeja! – vraví babka tajomným hlasom. Keď sa do niečoho zamieša

babka, vždy sa u nás dejú zaujímavé veci. Pred každou akciou babka najprv bojovne vyhlási,

že ona tomu príde na kobylku, ale potom sme prišli na to, že to sa naša babka tak chystá na

detektívny prepad. Aj teraz. Nasadzuje si svoje špeciálne okuliare, ktoré volá rýchlopalky,

a pomaly sa zakráda po celom dome. Určite by to vydržala do večera, keby náš Alan

nevybehol z dvora na terasu a nechňapol po liste z maminho časopisu.

– No, videl si to? – díva sa mama na ocina.

– Kam to nosí? – čuduje sa ocko.

– Mám to! – kričí babka z predsiene. – Alan papiermi zakrýva akési mláčky v predsieni!

– Nie akési, ale svoje mláčky, – hovorí ocko.

– Ostatné psy to robia na dvore, – vztyčuje babka hroziaci ukazovák k nebu, akoby práve

tam mal byť dvor, kde ostatné psy robia svoje mláčky.

– Prečo to robí práve tam? – vstáva mama a spolu s babkou likvidujú Alanovu mláčku

v predsieni.

– Prečo, prečo! Lebo mu to tam chutí! – objavuje sa dedko Ďusi, ktorý bol skrytý v kôlničke

za domom.

– Alan, k nohe! – zavelí dedko a Alan si poslušne k nemu sadne. Ten ho pohladká po hlave

a odvádza dozadu na dvor.

Nevieme, čo mu dedko Ďusi hovoril, ale odvtedy Alan v našej predsieni žiadnu mláčku

neurobil.

– Možno bol dedko v minulom živote psom, – povedal mi večer v posteli Braňo.

– A čo ak je bosorák? – povedal som o chvíľu hrozivým hlasom, ale zistil som, že Braňo už

spí. Pokazil mi všetku radosť.

Paťov ocino je šašo, a tak to má byť   

Dnes v škole sme sa rozprávali o tom, čo robia naši rodičia, keď sme v škole. Veľmi nás to

nezaujímalo, kým nevstala Darina-Mandarina a nepovedala, že včera videla v televízii

Paťovho otca v akomsi filme a že tam robil takého hlúpeho šaša. Ona by to vraj svojmu

otcovi nedovolila. Potom vyskočil Paťo červený ako paradajka a povedal:

– Môj ocino je dobrý herec! V divadle všetci plačú, keď stojí na javisku a práve ho prepichujú

šabľou!

– To naozaj? – vyvalila oči Darina-Mandarina.

– Ticho, deti! – zamiešala sa medzi Paťa a Darinu naša Cibuľa.

– Paťov ocko je naozaj dobrým hercom. Vie aj rozosmiať, aj rozplakať. To, že v nejakom filme

hrá šaša, to tak má byť. On iba hrá šaša. Je to jeho rola.

– Zemiaková? – zapišťal Tóno, ktorý nikdy nevie, o čom je reč.

– Tóno! Zemiaková môže byť roľa! Toto je herecká rola, vieš? – povedala Cibuľa, ale vôbec

sa na hlupáka Tóna nehnevala.

– A môj ocko má röntgenové oči! – povedala Svetlana.

– To by mohol robiť spidermana alebo laserového pátrača! – vyskočil Lukáš a chcel, aby ho

Svetlana so svojím ocinom zoznámila.

– To ako myslíš, Svetlanka, že má tvoj ocko röntgenové oči?

– Tak. On je sochár. Raz som bola v ateliéri, to je taká izba s veľkými oknami, a on tam stál

a búchal kladivom a dlátom po kameni. Pýtala som sa ho, prečo to robí, a on mi povedal, že

to uvidím až potom, keď bude socha hotová. On v tom kameni videl sochu a ja nie. Hneď

som vedela, že má röntgenové oči.

– No, Svetlanka, on má oči normálne, ale vidí nimi viac ako ostatní. Má fantáziu, vieš?

Umelci musia mať fantáziu, – povedala Cibuľa.

– Môj ocko je pekár a ja mu niekedy pomáham, – postavila sa Veronika.

– A nie je to nebezpečné? – spýtala sa Darina-Mandarina.

– Nie. Veď ja nie som v pekárni. Ja sa u nás doma v kuchyni hrám na pekárku a vymýšľam,

ako majú vyzerať koláčiky. Robím ich z plastelíny. Naposledy som vymyslela, aby dal ocko do

koláčikov dve mandle ako ozdobu. On to urobil a odvtedy si všetci kupujú iba šikmooké

orechovníky.

– Hovoríš o pekárni na námestí? – spýtala sa Cibuľa.

– Áno, to je ockova.

– Veď ja si tie šikmooké orechovníky kupujem! – zhíkla Cibuľa a bežala do zborovne.

O chvíľu prišla a ukazovala nám, ako vyzerá koláč, ktorý vymyslela Veronika. Naozaj: vyzeral

ako Číňan.

V ten deň sme boli všetci na Veroniku hrdí. Cez prestávku som rozmýšľal, ako by som mohol

aj ja pomôcť svojmu ockovi, ale zatiaľ som okrem vynášania smetí nič múdre nevymyslel.