Nitriansky hrad
sa nachádza priamo v meste Nitra. Stojí na hradnom vŕšku. Je to výrazná dominanta mesta pod južnými výbežkami pohoria Tribeč. Hradný vrch bol svedkom našich najstarších dejín. Zachovala sa nám Zoborská listina z roku 1113, ktorá sa volá podľa vrchu Zobor. Ten sa týči priamo nad mestom a z veľkomoravských čias sa v ňom zachovala jaskyňa, v ktorej žil mních, pustovník svätý Svorad.

Vodník na Nitrianskom hrade
Žofka bola veľmi krásna a rovnako pekne spievala. Už tri roky slúžila u pánov na Nitrianskom hrade. Pytačov mala na každý prst aj dvoch, ale ona všetkých odmietala.
Krstná mať jej často hovorievala: – Žofka, Žofka, ty raz preberieš. Toľko švárnych mládencov sa okolo teba točí a ty si nepomyslíš ani na jedného z nich.
– Ja čakám na toho pravého, – odbila ju dievčina. Krstná mať si iba povzdychla.
Žofka po práci často sedávala pri hradnej studni a spievala si piesne, ktoré ju naučila mamka, kým ešte žila.
– Krásna dievčina, hľadám Žofku, ktorá slúži na hrade, – zaliečavo ju oslovil tajomný mládenec, ktorý kráčal priamo k nej. Zodvihla hlavu od studne a uvidela toho pravého. Vysoký, krásny šľachtic v zelených nohaviciach, vysokých čižmách, v zelenom kabátci aj klobúku. Práve takto si predstavovala svojho milého.
 – Chýr o kráse Žofky sa doniesol až ku mne a ja som sa rozhodol ju hľadať, – pokračoval neznámy.
– Vzácny pane, ja som Žofka, – začervenala sa dievčina.
– Tak predsa som ťa našiel, – zaradoval sa neznámy v zelenom.
Celé divadlo spoza rohu sledoval Martin, ktorému sa Žofka veľmi páčila. Už z diaľky si všimol Žofkine rozžiarené oči. Započul posledné slová rozhovoru: – Uvidíme sa zajtra tu pri studni.  A neznámy zmizol.
– Žofka, kto to bol? – spýtal sa Martin.
– Nikto, kto by ťa mohol zaujímať, – odvrkla.
– Vieš, že ťa mám rád a myslím to s tebou vážne, ale ty ma stále odmietaš. Budem čakať pokým si to nerozmyslíš, – pokračoval Martin.
– Už nemusíš čakať, ja som si to rozmyslela. Ten, ktorý teraz odišiel, bude môj ženích, – odpovedala odmerane.
– Mne sa ten neznámy nezdá, nikdy som ho tu nevidel. Taký odev tu nikto nikdy nenosil. Bojím sa o teba. Nezapletaj sa ty s pánmi, – prosil Martin.
Žofka si však povedať nedala. Dohováral jej Martin, ba aj krstná mať. Nič nepomáhalo. Nie raz sa na nich osopila, že jej závidia šťastie. Márne boli ich snahy. Veľmi rýchlo sa dievčina menila. Už nebola skromná a dobrosrdečná, ale namyslená a zlá k ľuďom. Pán v zelenom šate prichádzal častejšie a častejšie. Ako sa záhadne zjavil, tak záhadne aj mizol. Martin často sledoval, odkiaľ prichádza, ale všimol si, že vždy sa zjavil v blízkosti hradnej studne. Keď porozprával Žofkinej krstnej, na akom mieste sa neznámy zjavuje, tá hneď vedela, že je zle.
– Martin, veď je to vodník! – zabedákala krstná mať.
Martin sa vystrašene spýtal: – Ten vodník z hradnej studne? Rozprával mi o ňom starký. Vždy sa vraj ožení s nejakou dievčinou, ktorá slúži na hrade.
– Áno, Martinko, ten prekliaty vodník už mnoho rokov vábi dievčence, – dodala ustráchaná krstná mať.
Vodník však Žofke tak mocne počaril, že jej už nebolo pomoci.
Jedného večera, keď sa Žofka pozerala do studne a čakala na švárneho neznámeho, ozval sa hlas: – Žofka, dnes už budeš navždy moja. Žofka sa nahla hlbšie nad studňu, aby sa presvedčila, odkiaľ ide hlas a vtom ju vodník stiahol do vody. Do ticha noci bolo počuť iba čľup, čľup.
Od tých čias už Žofku nikto nevidel ani o nej nepočul. Doplatila na svoju pýchu a prieberčivosť. Po čase sa zo studne začal ozývať ženský spev celkom podobný tomu Žofkinmu.