POVESŤ O HRADE KRÁSNA HÔRKA

Na strmom kužeľovitom kopci sa týči hrad Krásna Hôrka. Stojí nad obcou Krásnohorské Podhradie neďaleko Rožňavy. Hrad od 13. storočia chránil stredovekú cestu, ktorá viedla cez banícke oblasti Slovenského rudohoria.

 

Vztýčená ruka

Na Krásnej Hôrke už nebolo tak veselo, ako bývalo za čias hradného pána Štefana. Už dlhé tri roky o ňom nikto nepočul. Manželka Žofia sa za neho často modlila, aby sa jej vrátil živý a zdravý. Žofiin švagor Mikuláš začal túto situáciu zneužívať. Čoraz viac sa zaujímal o to, ako Žofia hrad spravuje. Posadnutý túžbou po bohatstve a zlobou vetril jedinečnú príležitosť. Keď sa mu nepodarilo votrieť sa do priazne hradnej panej, začal kuť plány, ako sa dostane k jej synom. František bol chorľavý, ale zato Jozef bol životaschopný, udatný mladý muž. Takéhoto spojenca Mikuláš potreboval.

„Jozef, musíš sa pripravovať na to, že časom preberieš hrad, ak sa ti otec z ciest nevráti,“ začal rozhovor.

„Čože by sa nevrátil! On je tu pánom,“ odvetil smelo strýkovi.

„No musíš uvažovať aj nad touto možnosťou,“ nedal sa odbiť Mikuláš.

„Nad tým sa zamýšľať nemusím. Otec sa vráti a dosť!“ ukončil rozhovor Jozef.

Jozef sa však sa s touto vnuknutou myšlienkou začal pohrávať. Akoby mu strýko zasial do srdca zrnko pochybnosti nad osudom otca. Nikdy predtým neuvažoval nad tým, že by raz prebral Krásnu Hôrku. No teraz už áno a zo dňa na deň silnejšie. Zo skromného muža sa stával človek túžiaci po bohatstve a moci. Uvedomoval si bratovu chorobu a matkinu náklonnosť k nemu. Určite bude na jeho strane. Mikulášovi začal plán vychádzať.

„Matka, myslím si, že by ste mali urobiť poriadky s hradom. Otec sa už určite nevráti a František je chorý. Treba ustanoviť nového pána Krásnej Hôrky,“ oslovil Jozef matku.

Tá neverila vlastným ušiam. Takéhoto Jozefa vôbec nepoznala.

„O to sa ty, syn môj, vôbec netráp. Ja ešte nie som taká stará, aby som sa o hrad nedokázala postarať,“ pozrela na syna nevraživým pohľadom.

Jozef zahanbene odišiel z matkinej komnaty. Mesiace sa míňali a o Štefanovi, hradnom pánovi Krásnej Hôrky, neprichádzali žiadne správy. Mikuláš znova začal tlačiť na synovca.

„Jozef, o otcovi nemáte žiadne správy, František je čoraz viac chorý a matka nebude vládať hrad spravovať. Ty budeš novým pánom.“

„Matka o tom nechce ani počuť. Čo mám robiť, keď mi nechce hrad odovzdať?“ spytoval sa Jozef.

„Tvoja matka sa stará iba o modlitby. Nevie, čo treba na hrade!“ pokračoval zlostne Mikuláš. „Pripravíme plán, aby si sa stal hradným pánom. Ty si jediný, kto môže hrad spravovať,“ pochleboval synovcovi.

Tomu nebolo viac treba. Posmelený Mikulášovými slovami sa už videl ako veľký pán. Nemal žiadne zábrany. Mikuláš bol v siedmom nebi. Odrazu však zasiahol osud a prišli prvé správy o Štefanovi, ktorý sa vracal z cudziny.

„Čo budeme teraz robiť? Ja chcem byť hradným pánom! Celé roky som poslúchal matku, vykonával som jej príkazy a staral sa o to, čo bolo potrebné. Chcem, čo mi patrí! Povedz, čo mám urobiť!“ obrátil sa na strýka s nenávisťou v očiach.

„Musíš zabiť otca!“ odpovedal chladno Mikuláš.

„Čo? Otca! Nikdy!“ protestoval, no vzápätí ako zmyslov zbavený skríkol: „Nemám, čo stratiť! Zabijem ho! Matku s Františkom vyženiem a budem vládnuť!“

Jozef s mečom po boku kráčal do matkinej komnaty, kde chcel vykonať otcovraždu. Žofia tušila, čo mieni urobiť jej syn. Dobre poznala Mikuláša a jeho zvrátené plány. V poslednej chvíli vztýčila ruku a zastavila Jozefov meč, aby zachránila manželovi život. Jej srdce nevydržalo hrôzu, ktorá mala zasiahnuť ich rod, a mŕtva padla na zem. Odišla z tohto sveta láskavá a zbožná žena. Jej mumifikované telo sa dodnes zachovalo aj so vztýčenou rukou ako symbolom spravodlivosti.

Renáta Matúšková

 

Súťažný testík k povesti nájdeš vo Fifíkových novinách na strane III.