Zvonimir Balog  – Jednonohý pes a krátkozraké kurie oká

Tento projekt finančne podporil: Fond na podporu umenia.

 

Mikuláš

Mama povedala, že Mikuláš nosí darčeky dobrým deťom.

Ak je to tak, povedal si Ivan, tak na Mikuláša môžem zabudnúť, nemusím naňho vôbec čakať.

Aby sa vyhol stretnutiu s Mikulášom, schoval sa do skrine. Ale o chvíľu to už aj oľutoval, keď počul, ako mama pozýva Mikuláša dnu a ponúka ho, aby si odložil kožuch a cítil sa ako doma.

„Urobíme Mikulášovi kávičku a možno sa dovtedy objaví aj Ivanko.“

Ivan veľmi dobre vedel, čo to znamená, keď si mama sadne s niekým na kávu a bolo mu jasné, že Mikuláš tak skoro neodíde. Z tej predstavy sa celý spotil. Vzduch v skrini páchol po naftalíne. Aby zabránil kýchaniu, občas sa uštipol do líca a ukazovákom si stláčal hornú peru.

Ani Mikulášovi nebolo oveľa pohodlnejšie v čapici a kožuchu, ktoré si napriek maminej ponuke nevyzliekol.

Veď aký by to bol Mikuláš bez čapice a plášťa, pomyslel si Mikuláš. A po tele mu stekali kvapky potu a lepidlo, ktorým mal prilepené fúzy a bradu. Spôsobovalo mu to nepríjemné svrbenie.

Našťastie mama sa ho počas rozhovoru spýtala:

„A vaše zdravie? Ako sa máte vzhľadom na to, že ste stále na cestách, a to aj počas snehových búrok?“

„Zdravie? Nech len nie je horšie,“ odpovedal Mikuláš a zaklopal pre každý prípad na dvere starej skrine.

„Vstúpte!“ odvetil Ivan neuvedomujúc si, čo povedal.

„Čože? Ktosi povedal vstúpte,“ prekvapil sa Mikuláš. „Ak to nie je kabát, tak určite nejaká zdvorilá moľa.“

Mikuláš otvoril skriňu a na svoje veľké prekvapenie tam našiel Ivana.

„Ale, a čo tu ty robíš?“

„Dusím sa!“ odvetil Ivan.

„Prečo si v skrini? Pred kým sa tu schovávaš?“

„Pred Mikulášom.“

„Pred Mikulášom? Teda predo mnou?“

„Áno!“

„A to už prečo?“

„Preto, lebo som neposlušný a Mikuláš nemá rád neposlušné deti.“

„No len povedz Mikulášovi, prečo si neposlušný,“ skočila mu do

reči mama.

„Pretože ma bolia zuby,“ odpovedal Ivan.

„Iba preto?“ začudoval sa Mikuláš.

„Preto, lebo jem cukríky, a mama povedala, že sa ich nesmiem

dotknúť, lebo nám nič nezostane, ak niekto príde.“

„A kto by mal byť ten niekto?“

„Keby to bol aspoň niekto, ale je to susedov Denis. Ale keď prídem ja k nim, Denisova mama sa vždy vyhovára a hovorí: Ivan si určite umýval zuby, takže teraz nesmie nič jesť. A pritom som si neumýval zuby, ani dnes som si ich neumýval, vidíš, aký som neposlušný.“

„Ja si nemyslím, že si neposlušný,“ povedal Mikuláš a pohladkal Ivana po tvári. „Žiadne dieťa nie je zlé. Stačí, ak má dieťa zdravé oči, nohy, vie sa hrať, smiať, niečo si želať a slušne rozprávať. A ty to všetko dokážeš a ešte aj oveľa viac: dokážeš povedať aj to, čo si myslíš. Tak povedz, čo si želáš od Mikuláša.“

„Chcem sa ti dotknúť brady.“

„To je veľmi jednoduché, nech sa ti páči.“

Keď Mikuláš dovolil Ivanovi, aby ho pohladil po brade, určite nepredpokladal, že mu brada odpadne.

„Ty nie si Mikuláš, ty si náš sused,“ povedal Ivan, keď spoznal v Mikulášovi Denisovho otca.

Všetci sa zasmiali.

„Máš nárok ešte na jedno želanie,“ povedal odhalený Mikuláš.

„Chcem, aby ma boleli zuby.“

Mikuláš pochopil, čo to znamená a daroval nasledujúci deň Ivanovi najdrahšie sánky, naložené tými najlepšími čokoládami.

Ivan uvažoval, že sused vôbec nie je zlý človek. Iba ak – mu mama dala peniaze na darček.