Ivana Auxtová: Červený vírus a kučeravý Sebastian

Tento projekt finančne podporil: Fond na podporu umenia

Piati

Sedeli sme pohodlne vo veľkej sedačke a nevedeli sme odtrhnúť oči od blikajúcich obrazoviek. Nikto sa nič nepýtal, preto Oliver pokračoval: – Maluroti vyrábajú pre nás počítačové hry – presne na mieru, – povedal a zadíval sa na nás. – Hej! Prestaňte s tým! Nepozerajte sa tam, lebo vás to úplne pohltí! – Ako to myslíš? Na mieru… – spýtal som sa a snažil sa sústrediť už len na Olivera. Mama aj Ela sa k nám pridali, iba Filip ešte stále fascinovane sledoval jednu z hier. – Myslím to tak, že roboti o nás vedia všetko. Majú naše údaje, poznajú nás cez heslá, ktoré sú akože „tajné“, ale prezrádzajú o nás veľa, vedia sa dostať do našich telefónov a počítačov, – vysvetľoval Oliver. – Nerozumiem celkom, – priznal som sa. – Pozri sa! – pokračovala mama a otočila sa na Olivera. – Vidíš tú hru tam hore? – ukázala prstom na jednu z obrazoviek. Zodvihli sme hlavy a zadívali sme sa na hru, ktorá sa odohrávala vo vode. Plávala v nej žena v potápačskom oblečení a snažila sa vyhnúť všetkým podmorským príšerám, ktoré na ňu útočili. Bola veľmi šikovná, darilo sa jej prechádzať z levelu do levelu. Potom vyšla von z vody a bežala cez kvetinovú džungľu. Kvety boli nádherné, ale boli veľmi nebezpečné; boli mäsožravé, musela pred nimi utekať, prekonávať rôzne prekážky. Tiež sa jej darilo. Každý úspech bol odmeňovaný. Na virtuálnom konte jej pribúdali diamanty, drahokamy a zlaté mince, za ktoré si potom mohla kúpiť napríklad lepšie potápačské vybavenie alebo vodný skúter či špeciálne vybavenú motorku. Za extra body získala pomocníkov. Boli sme to my – ja, Filip a Oliver – a mali sme veru čo robiť. Potom prišli na rad obrovské pavúky. V skutočnosti to však boli stroje a nedali sa vôbec zlikvidovať. Museli sme prísť na to, ako ich vypnúť alebo preprogramovať. A tak ďalej, a tak ďalej. Bavilo nás sledovať hru a dostali sme dokonca chuť zahrať si ju. Možno by sme to aj boli urobili, keby nás mama neprebrala otázkou: – Viete, kto je tá žena? Zadívali sme sa lepšie. – To si predsa ty, mami! – vykríkol som s údivom. – Áno, hra o mne a pre mňa, – odpovedala, – milujem vodu a potápanie, ale ryby ani iné morské príšerky do úst nedám. Mojou záľubou je pestovanie kvetín, ty si môj syn a tvoji kamaráti sú stále s tebou. Okrem toho sa strašne bojím pavúkov, ale som dobrá programátorka, čo je vlastne aj moje zamestnanie. Už rozumieš? – spýtala sa ma a mne v tej chvíli všetko došlo. – Filip! Filip! – volal som na neho. – Chápeš to? Veď, veď…Filip ma vôbec nevnímal a niečo si šomral. Vystrašene som sa pozrel na mamu aj na Olivera a dúfal som, že nebude pravda to, čo sme si všetci v tej chvíli pomysleli. Pristúpili sme k nemu bližšie a snažili sa ho dostať od obrazovky preč. Bol ako v tranze a veľmi sa na nás hneval. Bránil sa a možno by sme sa boli aj pobili, čo sme určite nechceli, preto sme ho radšej nechali na pokoji. Bol veľmi nahnevaný a kričal: – Teraz nie! Teraz nemôžem! Nechajte ma! – postavil sa zo sedačky, schytil do ruky hraciu konzolu a kráčal ešte bližšie k obrazovke. – Nie! Nechoď tak blízko! – snažila sa ho zadržať Ela, ale nepodarilo sa jej to. Filip bol rýchlejší. Posadil sa na zem rovno pred hru, obrazovka na neho svietila a v tej chvíli zabudol na všetko reálne. Veľmi nás to zaskočilo. Netušili sme, že nakaziť sa dá tak jednoducho, ale pochopili sme, že z miestnosti musíme urýchlene odísť a, žiaľ, bez Filipa. – Poďme! – hnala nás mama. – Je jasné, že nákaza ide cez hry. Nesmieme sa tu viac zdržiavať. Filipa zachránime neskôr.