Angelika Zöllnerová: Chlapec a červený dom

Tento projekt finančne podporil: Fond na podporu umenia.

Odvtedy za ním Martin prichádzal takmer každý deň. Ovce ho už čakali, priateľsky zabľačali a tisli sa k nemu. Martin zaboril ruky do ich hrubej, hrejivej vlny. Ovčiarsky pes Arne so svojimi pozornými očami si k nemu sadal, ako keby chcel všetkým ukázať, že Martin už patrí do ich svorky. Jeho miesto teraz bolo tu, po chlapcovej pravej strane, a Martin vedel, že sa tohto ostražitého zvieraťa nemusí báť. Neprekážalo mu, keď mu Arne olizoval topánky alebo si vzal do papule kraje odloženej plávacej vesty bez toho, aby poškodil čo i len jednu šnúrku. Martin vernému zvieraťu pravidelne nosil kus klobásy. Arne ju vďačne schňapol a požívačne hrýzol, no nestrácal pri tom z očí pasúce sa ovce. „Už chodím do školy,“ povedal Martin. Takmer si zahryzol do jazyka. Práve teraz začal hovoriť o škole, keď sa chcel od starého otca dozvedieť všeličo iné. No starec to nemohol nechať len tak. Musel sa ho povypytovať, ako vie čítať, ako mu ide rátanie, ako dopadlo jeho vysvedčenie a všetky tie veci, ktoré dospelí vždy chcú vedieť. Johan sa však nič nespýtal a bol ticho. Martin počul, ako neďaleko klopká ďateľ. Rád by ho videl zblízka a pozoroval, ako si brúsi svoj dlhý zobák. Odrazu preťal vodu motorový čln. Rozvlnil ju, tiahnuc za sebou spenenú stopu, ktorá rýchlo zmizla. Jazero ležalo ticho, ako keby sa nič nestalo. Pokojne a nerušene ako predtým skrývalo svoje tajomstvá, čerilo vlny na ligotavej hladine a zrkadlilo sa na slnku. Čaro jazera Martina premohlo, zavinulo ho ako ochranná, hrejivá deka. A začal – bez toho, aby si to hneď všimol − starému otcovi rozprávať o domove, o rodičoch, o tom, ako nerád chodí do školy, a o prvých minuloročných prázdninách vo Švédsku. „Hm, bol si pri červenom dome,“ poznamenal starec. „Na tom dome je niečo zvláštne.“ Viac nepovedal. Chlapec sa neodvážil klásť otázky zo strachu, aby niečo nepokazil. O škriatkovi nepovedal nič. U Johana si nebol istý. Možnože starec aj bez toho vedel dosť veľa. Možno by ho chápal lepšie ako ostatní, pretože toľko nerozprával, vedel sa dívať, počúvať a čakať. „Červený dom má svoju históriu,“ pokračoval starec. „Má aj svoje meno, ale teraz sa musím naobedovať. Ak máš ešte čas, môžem ti o ňom trochu porozprávať.“ Martin sa prizeral, ako Johan roztvoril svoju tašku a vytiahol z nej obedár. Otvoril ho a potom vybalil hrubý krajec obloženého chleba s gräddostom. Gräddost je smotanový syr a pri pohľade naň sa chlapcovi zbehli sliny. On sám mal so sebou ešte klobásu a niekoľko veľkých červených jabĺk. Chcel sa o ne podeliť so starcom. No Johan si zobral len jedno jabĺčko a v strede ho prerezal vreckovým nožíkom. Vôňa čerstvej šťavy udrela Martinovi do nosa. „Polovica mi stačí,“ Johan podal Martinovi druhú polovicu. Z tašky vybral ešte jablká, ktoré s chuťou hrýzol, a medzitým si dal dúšok vody z poľnej fľašky. Nakoniec, keď boli obaja nasýtení, zvyšok jedla starostlivo zabalili a schovali pred prašným vetrou. Johan si ešte raz pozorne obzrel ovce, pokojne sa pasúce na slnku, a začal: „Bola búrlivá temná noc. Mesiac sa schovával za čiernymi mrakmi a vietor zavýjal nad hrebeňmi striech. Mocné stromy sa skláňali pod ťarchou šľahajúceho dažďa a niektoré tenké brezy sa zlomili ako zápalky, keď sa nečakane ocitli pod nárazmi vetra.“