Publikáciu z verejných zdrojov podporil FOND NA PODPORU UMENIA

Spisovateľka Marta Hlušíková nesklamala. V novej knihe Len sa teš, Pampúch nájdeš kopec zábavy,  napätia a objavíš v nej aj svet priateľov, ale aj všelijaké zmätky v rodine, ktoré každý z nás pozná a denne zažíva doma. Kniha poteší chlapcov aj dievčatá. Dobré čítanie možno aj na Vianoce pre deti od 8+

 

Najtajnejší člen tajného bratstva

 

„Dnes si dostal jednotku!“ smejem sa už od dverí a dedulo na mňa zvedavo pozerá. Sedí za mojím počítačom, lebo odkedy mi prezradil, že na ňom surfuje po internete, tróni za ním úplne legálne.

„Dostal si dnes od našej učky jednotku!“ kričím mu do ucha, lebo vidím, že načúvací strojček nemá. Dedulo sa teší, kyvká do taktu svojou malou suchou rukou, akoby dirigoval nejaký orchester.

„Ak chceš, ukážem ti ju!“ nahadzujem heslo do elektronickej žiackej knižky a otváram ju.

„Vidíš? Táto je moja a táto tvoja.“

„To je dobre! Teraz pokojne môžeš chytiť päťku. Pri tých dvoch jednotkách sa to stratí.“

Náš dedulo je frajer. Ešte som ho nikdy nepočul kričať alebo niekoho napomínať. Stále má dobrú náladu. Akurát o svojom synovi, dedkovi Daliborovi, hovorí, že už druhý rok má mužský prechod a že si s ním hormóny robia, čo chcú. No nikdy mu nič neprikazuje, ani mu nedáva najavo, že je jeho otec. Iba si tak spolu žijú, majú svoj televízor a veľkú knižnicu. Vlastne je čudné, že skoro všetci spolužiaci majú babky, iba ja mám dedka a dokonca pradedka. Sú úplne odlišní, no jedno majú spoločné: ani jeden z nich už nemá ženu. Prababka Ruženka zomrela pred tridsiatimi rokmi a dedkovu ženu Barboru vraj práve vtedy odvial osud kamsi ďaleko. A potom, keď ju už ten osud odvial preč, zostal dedko Dalibor sám s dvoma chlapcami – mojím otcom a strýkom Viktorom.

„Dedulo?“

„Nekrič, Miško, už som si nasadil strojček.“

„Myslíš si, že tajné bratstvo by malo mať tajné písmo?“ stišujem hlas. Dedko však počuje ako netopier.

„Ty si v nejakom tajnom bratstve?“

„No… nie, ale…“

„Keď si sa už prezradil, že si,“ nedal sa oklamať dedulo, „tak ti poviem, že áno, malo by mať. A poriadne ťažké tajné písmo. Keď som bol taký ako ty, mali sme tiež tajný spolok a supertajné písmo. Tým písmom sme si napísali ťaháky a cez písomku sme si ich posielali.“

„To je nápad! Poviem Pipovi!“

„Kto je Pipo?“

„Dedulo, ale ja ti to nesmiem povedať…“

„Pozri sa: každý tajný spolok má jedného úplne najtajnejšieho člena, o ktorom vie iba jeden-jediný člen spolku. Takže sa teraz vyhlasujem za toho najtajnejšieho člena vášho bratstva a budeš o mne vedieť iba ty. Platí? Tak kto je Pipo?“

„Dobre teda. Budem o tebe vedieť iba ja. Pipo je Kubo Komár.“

„A prečo má také čudné meno?“

„Celé jeho tajné meno je Pipo Dlhý Pančuch.“

„Jáj! Viem, viem… Komárovci sú odjakživa ryšaví a pehaví. Dobré meno mu vymysleli.“

„To ja som mu ho vymyslel! V tajnom spolku sme zatiaľ iba my dvaja s Kubom. A ty.“

„Na počte nezáleží. Písmo nie je zlá myšlienka. Teraz si trochu pospím a možno si spomeniem na naše supertajné písmená,“ povedal dedulo, vybral si načúvací strojček z ucha a prestal existovať.

V poslednom čase dedulo spáva často aj cez deň. Smeje sa, že je ako malé dieťa. Pritom nezabudne zdvihnúť svoj chudučký ukazovák a povedať:

„Ale plienky nenosím!“

 

(ukážka)

Kniha práve vyšla vo Vydavateľstve Perfekt, a.s. Ilustroval Juraj Martiška

www.perfekt.sk