Splachovacia toaleta, čiže WC (z anglického water closet – vodný záchod), je dnes považovaná za úplnú samozrejmosť. Cesta od nočníkov a „kadibúdok“ k moderným hygienickým zariadeniam však bola veľmi dlhá.            

Prvé splachovacie toalety poznali na Kréte už pred 3 800 rokmi. V ruinách kráľovského paláca v meste Knóssos archeológovia objavili zvyšky záchodov s nádržkou, ktorá bola napojená na cisternu s dažďovou vodou. Po vykonaní potreby stačilo potiahnuť za páku a voda vypustená z nádržky odniesla všetku nečistotou do kanalizácie. WC starovekých Kréťanov boli technicky vyspelé, a zároveň i pohodlné, pretože mali drevenú sedaciu dosku.  

Toalety bez splachovacieho mechanizmu, ale s odtokom do mestskej kanalizácie používali aj v starovekej Indii, Egypte a Ríme. Nástup stredoveku však znamenal prudký úpadok hygieny. Kamenné záchody sa stali výsadou panstva a ich obsah padal priamo pod hradby alebo do vodných priekop. Obyčajní ľudia si chodili uľavovať do drevených búdok vedľa hnojiska. V noci vykonávali bohatí aj chudobní potrebu do vedier, prípadne starých hrncov. Nočníky, ako ich poznáme dnes, sa začali vyrábať až v 16. storočí.

Tomáš Klubet, historik    

 

Viac si pečítaj v marcovom Fifíkovi na strane 12. (2018)