Kniha pre dievčatá a chlapcov od 8 rokov je plná záhad. Dozviete sa o Ryšavom kráľovi, ktorý kedysi vyhnal turecké vojská, dnes ho možno vidieť na obraze, ktorý sa nedá opraviť. Stále bledne. Japonské dievčatko v knihe sa vie dorozumievať s duchom princeznej Františky. Kamarátom v novej krajine dokáže vysvetliť tajomstvo kúzelných papierových motýľov.

Napísala: česká spisovateľka Markéta Pilátová

Preložila: slovenská spisovateľka Jana Bodnárová

Ilustroval: Daniel Michalík

 

Ako sa opäť sťahovali

 

„Už zasa!“ povzdychla si nahlas Kiko, keď zazvonil telefón. Otec sa k nemu vrhol a Kiko podľa toho, ako sa tváril, hneď poznala, že sa už zasa budú sťahovať. Kiko a jej otec sa totiž sťahovali často. Z malého domu v Japonsku odchádzali preč na dlhší čas tak raz za dva alebo tri roky. Kiko už s otcom bývala v Anglicku, Nemecku a aj v Austrálii. To však bola Kiko veľmi malá, a preto si nepamätá ani klokanov, ani medvedíky koala.

„Oci, mám začať baliť?“ spýtala sa Kiko a palcom nohy robila krúžky po parketách.

„No tak, Kiko, ešte som ti predsa nič nepovedal,“ čudoval sa otec, keď položil telefón.

„Ja to na tebe okamžite poznám, že mám začať baliť,“ povedala Kiko trochu otrávene.

„A to sa ma ani nespýtaš, kam pôjdeme tentoraz?“ spýtal sa otec.

„Nie, je mi to jedno,“ odsekla Kiko, šla do svojej izby a bolo jej smutno.

Otec pokrútil hlavou, ale nemal veľa času, aby rozmýšľal nad tým, prečo je Kiko smutná. Mal kopu vecí na zariaďovanie. Musel ísť do laboratória, potom do knižnice, ďalej do botanickej záhrady pre byliny, na trh po rozdrvené krídelká vážok, rôznych chrobákov a peľ z motýlích krídel, a tiež do špeciálneho obchodu s farbami. Nie, otec Kiko nebol žiadny čarodejník, hoci tak trochu i áno. Otec Kiko bol umelec, remeselník, vedec a toto všetko dohromady sa nazývalo: reštaurátor kníh. Kiko jeho povolaniu však hovorila inak: lekár kníh. Jej otec liečil staré vzácne knihy, oživoval ich farby, hojil rany na krehkých stránkach a staral sa o to, aby si v nich ľudia mohli znova čo najdlhšie čítať. Kiko otcovi často pomáhala. Mohla si obliecť rovnako ako on biely plášť a opatrne miešať farby, pridávať do nich najrôznejšie tajné vynálezy a udržiavať čisté malinké vzácne štetce. Tentoraz sa však Kiko vôbec sťahovať nechcela. Mala desať rokov a vlastne nikdy poriadne nechodila do školy. Otec ju učil doma sám. Vždy, keď sa vrátili do Japonska z nejakej cudzej krajiny, Kiko preskúšali prísne pani učiteľky a väčšinou jej dávali samé jednotky. Lenže Kiko chýbali kamarátky a kamaráti, a tak si povedala, že bude tvrdohlavá.

Keď otec pripravil večeru a sadli si s miskami ryže na japonskú rohož, Kiko povedala:

„Je mi jedno, kam pôjdeme, ale tentoraz chcem chodiť do školy!“

Otec sa zamračil. Tušil, že z toho budú len problémy. Tentoraz išli do Európy, do malej krajiny v jej srdci, ktorá sa menovala Česká republika.

„Budeme bývať na zámku,“ pokúšal sa otec navnadiť Kiko.

„Už zasa!“ odfrkla si Kiko poriadne nevďačne. Predstavila si veľký ponurý zámok ako vtedy v Anglicku.

„Bude tam zasa taká zima?“ spýtala sa. Otec nevedel.

„A ako sa to tam vôbec volá?“ prestala sa mračiť Kiko.

„Kroměříž,“ povedal otec. „Kromě... čo?“ Kiko nemohla vysloviť ťažké cudzie slovo, plné českých háčikov.

„Kroměříž,“ zopakoval pomaly a bezchybne otec. Na cudzie jazyky mal totiž veľké nadanie.

„Tak v tej Kromě... budem chodiť do školy! Inak tam nejdem!“ povedala tvrdohlavo Kiko.

„U nich je práve jar a do konca školského roku zostáva už iba pár týždňov,“ namietal otec.

„A nech!“ odsekla mu Kiko.

„A tiež by si sa musela učiť po česky,“ pokúšal sa ju ešte naposledy odradiť.

„Tak dobre, budem sa učiť po česky,“ rozhodla sa Kiko a viac už o tom nehovorili.

 

 

V škole a na zámku

 

Asi sa ma spýtate, kde je mama Kiko. Mama Kiko je práve na opačnej strane zemegule v Argentíne. Ona je totiž cestovateľka a veci si balí ešte častejšie ako Kiko s otcom. Na svojich cestách píše knihy o cudzích krajinách a tie si potom berú ľudia na svoje výlety. Mama Kiko k nim tiež maľuje mapy a obrázky. A keď napíše novú knihu, urobí si prázdniny a príde za Kiko a za jej otcom. So sebou si vždy prinesie obrovskú škatuľu plnú lesklých, trochu tuhých papierikov. Z tých papierikov potom Kiko s mamou vedia poskladať úplne všetko na svete. Sadnú si vždy spolu na zem a skladajú kvety, hviezdy, zvieratá i krásne malé škatuľky. Tá hra na skladanie sa volá origami. Ori po japonsky znamená skladať a gami zasa papier. Kiko má svoju izbu plnú papierových vtákov, lodičiek, v okne sa hojdajú roje malých farebných hviezdičiek a rýb, na nočnom stolíku leží zlatá papierová mušľa. Keď sa na ňu Kiko zapozerá, vidí mamine ruky, ako hladia papier a starostlivo skladajú každý záhyb. Počuje, ako mama hovorí: „Nemusíš sa ničoho báť, s origami si vždy vo všetkom poradíš!“

Keď už mal otec nakúpené svoje tajomné farby, sušené byliny, huby, malé štetce, krídla rôznych chrobákov a Kiko si zbalila svoj veľký ružový kufor na kolieskach, odleteli spolu do Českej republiky. V Kroměříži sa práve začínala jar. Keď zaparkovali požičané auto na parkovisku pred zámkom, Kiko zmŕštila nos a zacítila, ako vo vzduchu niečo prenikavo vonia. Boli to orgován a divý cesnak, ktoré kvitli v obrovskej zámockej záhrade. Niekde v diaľke zaškrečal páv. Kiko sa s otcom ubytovali v byte hneď vedľa vrátnice, a pretože druhý deň začínala škola, Kiko si prichystala prezuvky, zošit, pero a pre istotu aj farebné papieriky na skladanie, a pastelky. Otec jej sľúbil, že ju zoberie do školy a že na ňu i počká, až sa vyučovanie skončí. Napriek tomu bola Kiko hrozne nervózna. Celú noc sa prevaľovala na novej posteli, lebo nemohla zaspať. Ráno rýchlo vyskočila a uvarila obom čaj. Otec kúpil v obchode na námestí koláče a Kiko po prvý raz ochutnala český slivkový lekvár.

 

 

  Kniha vyšla s podporou Fondu na podporu umenia.