Kniha vyšla s podporou Fondu na podporu umenia

Krič potichu, braček

Jeremiáš je iný. Je autista, žije si vo svojom svete a všetci okolo sa musia podriadiť jeho pravidlám. Napriek tomu, že mama a sestra – dvojča Jeremiáša milujú, často sú bezradné. Všetci to majú ťažké a všetci sa majú radi a chcú zostať spolu. Kniha je určená starším deťom a rodičom. Prečítaj si kúsok z prvej kapitoly.

 

Je pondelok a Jeremiáš je zvyknutý, že pondelok je modrý.

„Modrá! Modrá!“ ozvalo sa za dverami Pamelinej izby a sklenená výplň sa roztriasla od prudkých úderov pästí.

„Čo? Čo je?“ vydesene vyskočila.

„Modrá,“ zopakoval hlas a o chvíľu sa buchot ozval z dverí obývačky.

Pamela sa s výdychom hodila späť na vankúš. Mala pocit, že poriadne zaspala iba pred chvíľkou. Ranný budíček jej pripadal ako riadna rana pod pás. Vzápätí jej docvaklo: dnešná modrá, teda pondelok, znamená aj prvý deň v novej škole.

„Ach, nie,“ zúfalo si vzdychla.

Bolo štvrť na sedem. Najradšej by sa dnes na celý deň zakutrala pod paplón, ale bratov vreskot ju presvedčil, že v škole bude predsa len väčší pokoj. S povzdychom siahla po modrom tričku, ktoré mala pripravené vedľa postele, a prešuchtala sa do kúpeľne.

„Pripravujem raňajky, tak sa pohni,“ zvolala na ňu mama. Aj na jej hlase bolo poznať, že keby mohla, ešte by spala.

Nemali za sebou veľmi pokojnú noc. Jeremiáš si na byt, do ktorého sa presťahovali iba pred mesiacom, ešte nezvykol. Dnes sa zobudil chvíľu pred polnocou a odvtedy v úplne pravidelných dvadsaťminútových intervaloch splachoval vecko. Pamela usúdila, že upratoval. Ráno totiž nemohla nájsť gumičky do vlasov, ozdobnú sponku a prívesok na kľúče. A mame chýbal balíček hygienických vreckoviek, pero, dva zvýrazňovače a niekoľko vizitiek, ktoré večer nechala ležať na stole v kuchyni. Tie vizitky ju mrzeli najviac, pretože znamenali kontakty na potenciálnych klientov, ktorým mohla z domu viesť účtovníctvo.

Keď Pamela strčila hlavu do kuchyne, Jeremiáš už sedel za stolom a starostlivo vyberal hrozienka zo svojich štyroch tvarohových koláčov. Tie potom pedantne ukladal do riadku v pravidelných odstupoch.

„Modrá,“ poznamenal spokojne, keď pohľadom zavadil o rukáv jej trička. „Modrá,“ zopakoval, keď pred neho mama v modrom roláku položila hrnček s čajom.

Jeho hrnček s čajom. Bol na ňom obrázok slona, ktorého chobot tvoril uško hrnčeka. Keď mamka pred rokmi zistila, že si Jeremiáš vytvoril závislosť od tohto hrnčeka, kúpila hneď celú súpravu. Avšak aj napriek úzkostlivej opatrnosti sa hrnčeky postupne rozbíjali. Tento bol predposledný. Na to, čo sa stane, keď sa rozbije aj posledný, mama s Pamelou nechceli ani pomyslieť.

Jeremiáš dojedol svoje štyri tvarohové koláče. Dopil čaj a na znamenie, že je hrnček prázdny, obrátil ho hore dnom. Zvyšné kvapky čaju stiekli po stenách nádoby a pozvoľna sa vpíjali do obrusu, kde po sebe zanechávali sotva badateľné vlhké koliesko. Mamka už dávno zistila, že odnaučiť Jeremiáša od tohto rituálu je absolútne zbytočne vynaložená energia. A že starať sa o chlapca, ako je on, si vyžaduje šetriť silami, ako sa len dá.

Jeremiáš vstal a postavil sa k dverám s veľkou pozinkovanou pokrievkou od hrnca, v ktorom sa za babičkiných čias vyvárala bielizeň. Nebolo nutné pozerať sa na hodiny. Všetci vedeli, že je presne 7:10.

„Tak ideme,“ povedala mama a vzala kabelku.

„Budeme tam zbytočne veľmi skoro,“ namietala Pamela, ale hneď jej bolo jasné, že táto poznámka je úplne bezpredmetná.

Bolo nemysliteľné, aby z domu vyšli čo i len o päť minút neskôr. Alebo skôr. Vnútorný čas v Jeremiášovej hlave bol niečo, čo sa nedalo oblafnúť. Keď sa raz začalo do školy odchádzať o 7:10, bude to tak navždy bez ohľadu na to, v akom meste sa škola nachádza a ako ďaleko je od domu.

Pri výťahu, nanešťastie, stretli susedku.

„Tak čo, deti? Už ste sa zabývali?“ začala veselo. „Kamže kam s tou pokrievkou?“

Pamela s mamou nestihli ani otvoriť ústa, keď ich predbehol Jeremiáš.

„Nie je modrá!“ zvrieskol a ukazovákom pichol susedku do brucha.

Pani Súradníková zdesene vykríkla.

V tej chvíli prišiel výťah. Jeremiáš odsotil susedku nabok a s pokrievkou, ktorú držal ako Achilles svoj štít, napochodoval do výťahu.

„Nie je modrá! Nepôjdeš!“ zahučal cez plece.

 

/ukážka/