Čas bežal. Milanko rástol ako z vody. Objavoval svet vôkol seba. Bolo to veľmi vnímavé a zvedavé dieťa. Všetko ho zaujímalo. Len čo začal rozprávať, hneď sa pýtal: „Čo je tamto hore na nebi? Čo to tam svieti? Prečo niekedy svieti a prečo niekedy zas nie? Môžem sa tam pozrieť? Môžem sa tých svetielok dotknúť? Môžem ich vidieť aj zblízka?“ Mamenka vysvetľovali, koľko vedeli, keď mal čas, vysvetľoval aj apenko. Ten však ako evanjelický farár vysvetľoval veci po svojom. Niekedy ho zas poúčali starší súrodenci, tu i tam aj babka Kubovička. Ba dokonca, keď prišiel pán farár Hurban z Hlbokého, aj ten musel vysvetľovať. Často sa Pavla Štefánika s úsmevom spytoval: „Čože len bude z toho vášho Milanenka? Hádam nejaký vedátor a znalec hviezdnej oblohy.“ Po Milanovi čoskoro do rodiny pribudol ďalší chlapec, ktorému dali meno Fedor Bohuslav. Od prvej chvíle bol pre staršieho Milanka najmilším súrodencom. Len čo Fedorko troška podrástol, stala sa z nich nerozlučná dvojica. Tam, kde bol Milanko, nechýbal ani Fedorko, a zasa naopak, kde bol Fedorko, tam bol určite aj Milanko. Behali po košarištianskych lúkach, spoločne pomáhali babke Kubovičke, všetko robili spoločne. Také súrodenecké puto sa len tak nevidelo. Fedorko poobede spal a Milanko sedel pri okne. Pozoroval sokola, ktorý priletel na strechu kostola. Bol nádherný. Isto vedel, že je to sokol. Apenko mu ho ukazovali v knihe. A tento sem v poslednom čase často prilietaval. „Toľká sloboda a tie krásne krídla! Toľká sloboda,“ opakoval si pošepky sám pre seba, akoby mal strach, že ho vyplaší a sokol navždy odletí. „Zaletel by som až tam hore a pozrel sa na všetky tie hviezdy. Raz by som sa ich chcel dotknúť,“ pokračoval vo svojom snívaní. Ešte chvíľu pozoroval vtáka a potom odišiel z kuchyne. V hlave mu skrsol nápad. Všetkých prekvapí. Veď uvidia, čo dokáže. Apenko pracovali, mamičenka boli v izbe, starší súrodenci v škole a babka Kubovička sedela na dvore pri stodole a driemala. Milan mohol svoj nápad v pokoji pretvoriť na skutočnosť. I keď bol malý, bol zručný a presne vedel, čo potrebuje. O chvíľu už aj majstroval. Kladivo, klince, drievka a utierky z kuchyne mu dokonale postačili. Vyrobil krídla, ktoré pomocou drievok priklincoval na rukávy košele. S hrdosťou sa pozrel na svoje dielo: „Budem ako ten sokol a vyletím až ku hviezdam. Ja budem lietať!“ Behal po stodole a od radosti mával roztiahnutými krídlami. Potom sa rýchlo prešmykol okolo driemajúcej babičky a vbehol naspäť do kuchyne.