Milan Rúfus

Popoluškine šaty

 

Dcéra moja, čo je? Nezdá sa ti,

že by vošli do orieška šaty?

Ležali by dlhé, striebristé,

v jeho jamkách ako v kolíske?

 

Nezdá sa ti, dcérenka? A čo orech?

Celé roky stojí v našom dvore.

Obor strom – ten pozná, čo je les.

Vystreľuje vetvy do nebies,

 

celý obzor nimi zakošatí.

O čo je ten väčší ako šaty?

Koľko by naň vošlo tvojich šiat?

Vedela by si to spočítať?

 

Vidíš – a ten obor z nášho briežka

celučký sa vmestí do orieška.

Tichý ako ryba v šupinkách

celý ležal v jeho škrupinkách.

 

Život nerád vraví, čo sa stalo:

skrýva veľké v menšom, menšie v malom.

Hľadaj, moja, uč sa po troške

porozumieť jeho matrioške,

 

Ktorá takto naopak sa skladá.

Pretože i nachádza, kto hľadá,

zjavia sa ti veci premnohé.

Ako večer hviezdy v oblohe.