Ja som tu len škrečok od Friedberta Stohnera, ktorú preložil prekladateľ Ján Jambor je už na svete. Knihu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Vydalo ju vydavateľstvo Perfekt (viac sa nej dozvieš aj tu: https://www.perfekt.sk/kniha/ja-som-tu-len-skrecok#kniha). Je to fakt suprová kniha, keď chceš vedieť, čo si myslí škrečok, určite si ju prečítaj. Fifík ti teraz prikladá krátky úryvok:
Človek ako taký
Aby som to povedal hneď: my škrečkovia máme ľudí radi. Prečo? Lebo sa tak ľahko dajú vychovať. Pevne sa prichytíš o dvierka klietky – a už ťa z nej vyberajú. Potrasieš fúzikmi – a už ťa hladkajú. Ukážeš zúbky a zagúľaš očami – a už dostávaš maškrty. Pokús sa o to s nejakou mačkou! Samozrejme, že musíš dávať pozor, aby si si od začiatku našiel správneho človeka. Alebo správnych ľudí, veď väčšina z nich má rodinu. A medzi nimi sú práveže aj ťažko vychovateľní jedinci. No s mačkami sa to nedá porovnať! Aj z ťažko vychovateľných ľudí ešte môžu byť dobrí priatelia škrečkov. Pri mačkách na to zabudni! Ak sa spýtaš mňa, mačky vôbec nie sú vychovateľné. A teraz pozor, príde to najdôležitejšie: keď si nájdeš svojich ľudí, treba sa spýtať, prečo chcú mať škrečka. Môže to mať totiž tie najrôznejšie dôvody. Rodiny, ktoré sa rozhodnú pre škrečka, lebo našinca považu ú za najmenšie zlo spomedzi domácich zvierat, nie sú vôbec až také zriedkavé. Malý Justus by chcel psa, malá Zuza by chcela cicu-micu – a čo vtedy napadne mamine a ocinovi? Škrečok. Pred takýmito rodinami varujem! Ak budeš mať smolu, Justus ťa bude chcieť cvičiť a Zuza ti bude chcieť zaväzovať okolo krku ružové mašle. Pri ňom by si mal nosiť hodenú paličku a pri nej ležať na vankúšiku a priasť. To všetko sa už stalo. Samozrejme, že môžeš mať aj šťastie a obaja drobci najneskôr po troch týždňoch zabudnú, že ťa vôbec majú. Potom ich zastúpi svedomitá mamina a budeš sa mať parádne. No ako som povedal, varujem. Správanie takýchto rodín nemožno vždy predvídať. Napríklad môj strýko Reinhard: ten mal alergiu na ružovú posteľnú bielizeň, no celé mesiace musel spávať na vankúši pre princezné, až kým sa mu nepodarilo ujsť do susedného domu k staršiemu pánovi. Ten si zo zvyku ešte vždy kupoval oriešky, hoci ich už dávno nepožul, a pre strýka Reinharda to bol raj. No z vankúša pre princezné má ešte dodnes nočné mory. Varujem aj pred priateľmi zvierat, ktorí sa nevedia jednoznačne rozhodnúť pre jedno zviera, a preto majú doma už polovičnú zoo. Môžu to byť dobrí ľudia, ale kde už majú psov, mačky a ktovie čo ešte, tam to budeš mať ako škrečok ťažké. Aby sme sa nepochopili zle: proti iným domácim zvieratám (okrem mačiek) sa nedá veľa namietať. Mnohí psi sú dokonca skutočne milí a ešte k tomu aj spia v košíkoch, ktoré sa dajú skvelo rozhlodať na kúsky. No kde sa ľuďom motá okolo nôh príliš veľa štvornohých priateľov, tam je to ťažké. Pes ich naučí chodiť s ním zavčas ráno na ulicu, rozmaznaná mačka im vtlčie do hlavy rozdiel medzi tuniakom v oleji a bez neho – a tak sa vo svojej klietke rýchlo ocitneš v beznádejnej situácii. Napríklad moja teta Uta: tá sa dostala k takýmto ľuďom. Istý čas šlo všetko dobre, ale potom páni šli na dovolenku a suseda jedného dňa stratila pri kŕmení prehľad. Keď úbohá teta Uta zaňuchá držky alebo tuniaka, tak jej je ešte aj dnes zle. Ak sa toho dá tak veľa pokaziť, pýtame sa, ako by asi mala vyzerať ideálna ľudská rodina. Už o tom rozmýšľalo skutočne veľa múdrych škrečkov − nielen ja − a v konečnom dôsledku sme prišli k rovnakému záveru: ideálna ľudská rodina neexistuje. Existovať nemôže, lebo neexistuje ideálny človek.